Dlhé rozprávanie sa sústreďuje na dve témy: hriech ľudí a súd Boha. Vina človeka je zdôraznená v Gn 6, 5. 11-12. Biblický text začína aj končí Božím slovom, ktoré vyhlasuje potopu za súd nad hriešnym ľudstvom. Na začiatku (6, 5 a nasl.) znie: "oľutoval Pán, že stvoril na zemi človeka, a bol skormútený v srdci". Tu sa nám hneď ponúka pohľad do Božieho srdca.
Text prináša s pohnutými slovami vyjadrenia o odpore Boha voči hriechu, hoci jahvista na iných miestach presne vie, že Boh sa nenechá a nedá rozľútostiť (porov. Nm 23, 19 a 1 Sam 15, 29). Výraz však chce čitateľa zjavne šokovať. Ide tu o viac ako o jednorázový trest potopy. So všetkou ostrosťou sa chce zdôrazniť, že smrť je zaslúženým a spravodlivým trestom za hriech. Boží zármutok ukazuje, že Boh je na svoje stvorenie úzko naviazaný. Preto dáva ľudstvu v Noemovi nový začiatok.
Na konci stojí opäť slovo Boha (8, 21-22), ktoré takisto vychádza z hriechu. Boh predpokladá, že hriech bude jestvovať aj po tejto potope. Ale Boh ho už teraz nechce viac trestať smrťou. Dejiny ľudstva majú pokračovať, hoci by si zaslúžili smrť. V trvaní Bohom stanoveného stvoriteľského poriadku (semeno a žatva, leto a zima atď.) bude ľudstvo zakusovať Božie milosrdenstvo. Boh nebude viac vykonávať súd bezprostredne po každom hriechu.
Takto dostáva Izrael odpoveď na otázku, prečo Boh ihneď netrestá každý hriech zaslúženou smrťou. Boh sa totiž k tomu sám zaviazal vo svojej láske k stvoreniu. S touto teologickou perspektívou stojí biblické rozprávanie o potope oproti Eposu o Gilgamešovi v úplne novom svetle.
Keď biblické rozprávanie o potope je dejinami viery a nie teda nejakým historickým rozprávaním o udalosti, ktorá sa v minulosti skutočne odohrala, potom odpadnú aj všetky námietky proti tomuto textu, ktoré tu prichádzajú z historického pohľadu. Otázky o priestorovom rozsahu potopy, o mieste pristátia archy atď sú bezpredmetné. Taktiež sa stanú zbytočnými otázky o vzájomnom spoločnom živote a potrave zvierat v arche. Text chce povedať jednoznačne niečo iné.
Komentáre