Blog rímskokatolíckeho kňaza

Každému, kto dnes číta príbehy z raja, sa vynára pri čítaní veľa otázok. Kto to bol Adam? Kto bola Eva? Ako sa dajú vysvetliť príbehy so stromami a zlým ovocím? Čo má znamenať scéna, pri ktorej bola Eva stvorená z Adamovho rebra? V skutočnosti tieto všetky výpovede Biblie nie sú pre nás bezprostredne zrozumiteľné. Vieme síce, že sa nesmú chápať doslovne, ale nenašli sme zatiaľ žiadny prístup k tejto dôležitej kapitole. Majú sa tu sprístupniť niektoré z týchto biblických šifier a tým urobiť zreteľnejšími.  

Hebrejské slovo pre "zem" je "adama". Ľahko sa dá vidieť, že slovo "Adam" je s týmto príbuzné. Keďže Boh tvorí človeka zo zeme (adama), volá sa "Adam" (ostatne aj v latinčine podobne, kde "homo" - človek je rečove príbuzné s "humus" - úrodná zem). Adam teda vlastne nie je meno, ale určenie bytia človeka, má ukázať jeho nemohúcnosť. On má účasť na bezživotnej nemohúcnosti zeme. Prichádza zo zeme a po smrti tam smeruje naspäť. Iba vďaka Božiemu dychu udržuje si život. Takto hovorí text v odvážnom obraze, čo je človek. Nejde ale o to ako bol stvorený.

Zo stromu života, ktorý poskytuje nesmrteľnosť, smie zrejme človek jesť. Táto "nesmrteľnosť" neznamená, že človek na konci svojich dní môže ujsť fyzickej smrti. Smrtelnosť človeka bola zdôraznená už v Gn 2, 7. O to viac myslí tento "život" ako Božiu blízkosť, "smrť" Božie vzdialenie, podobne ako neskoršie Biblia vždy a zasa zdôrazňuje: Keď sa človek drží Božieho zákona, bude žiť, keď on ho ale nedodrží, musí umrieť. Nemôže tým byť myslená fyzická smrť, ktorá sa rozdielne vzťahuje na všetkých ľudí, či dodržiavajú Boží zákon alebo nie. Táto "smrť" prenáša človeka do sféry zla, v ktorej neexistuje pre neho pria­teľstvo s Bohom. V tomto leží základná požiadavka rozprávania.

Požívanie zo stromu poznania dobra a zla je zakázané. "Dobro" a "zlo" neznamená v jazyku Starého zákona vždy iba čnosť a hriech. O tom musel vedieť aj človek v prastave. "Dobro" a "zlo" označuje v Starom zákone príležitostne všetky veci, ktoré vôbec existujú. Takto je tento strom symbolom pre to, že Boh je vševediaci. Nakoniec myslí aj Božiu všemohúcnosť, pretože poznanie značí aj vládnutie. Zákaz nepramení z Božej svojvoľnosti, ktorá chce uložiť človekovi skúšku. Ukazuje člove­kovi hranice dané Bohom (3, 5). Tu požadovaná poslušnosť nebola žiadnou ťažkou požiadavkou.

Práca, ktorá je stanovená človekovi, je zmysluplná a ob­šťastňujúca. Nesprávna je domnienka, že v prastave nebolo žiadnej práce. Zrejme patrí k dôstojnosti človeka. Predsa nebolo žiadnej ponižujúcej, nehodnej práce.

Človek sám je osamelým. Boh mu preto chce poskytnúť bytosť, ktorá môže byť pomocou a potešením. Veľkolepo ukazuje najprv malú obchádzku, ktorú text necháva Bohu, že zvieratá nemôžu byť partnermi pre človeka. Adam ich pomenúvava a takto vyjadruje svoje nekonečné rozmýšľanie nad nimi. Kto môže dať meno, disponuje duchom a mocou (vedieť meno = poznať bytie). Potom Adam upadá do hlbokého spánku.

Človeku nie je dané, aby videl veľký Boží zázrak - stvorenie nového života. Rozprávanie o rebre nadväzuje azda na staršie dejiny, ktoré vychádzajú z otázky: Prečo zapĺňajú rebrá len polovicu ľudského tela? Odpoveď znela: Pretože pôvodne bol iba jeden človek. Teda po stvorení muža a ženy každý dostal polovicu všetkých rebier. Z pôvodnej jednoty oboch vysvetľovalo sa napätie v pohlaví navzájom. Napriek tomu vyslovuje tu text: Pomocnica, ktorá bola daná mužovi, je mu plne rovnocenná, pretože je vzatá z jeho srdca. Nie je mimo neho ako zvieratá, ale z neho vznikla. Radosť muža nad jeho spoločníčkou je veľká a elementárna. Nazýva ju "išah" (ženský tvar od "iš"=muž). V hebrejskom ponímaní sú muž a žena ako rovnocenný pár. Stvorenie človeka má veľký význam pre celé mimoľudské stvorenie.

Z pôvodu ženy sa vysvetľuje tiež silná žiadostivosť muža a ženy. Text vyzdvihuje tento hlad. Pohlavnosť nesmeruje k zbožšťovaniu, ako to robí antická kultúra. Ale taktiež je ďaleko od znižovania alebo pohŕdania pohlavnosťou. Tu je položený základ manželstva.