Prípravy na zásah proti rehoľníkom mali prebiehať v „prísnej tajnosti", ale mnoho okolností naznačovalo, že sa bude diať niečo vážne. Jedným z prvých znakov blížiacej sa katastrofy boli dotazníky doručené v roku 1950 všetkým kláštorom prostredníctvom krajských národných výborov. Predstavení kláštorov mali vyhotoviť kompletný inventár všetkého hnuteľného a nehnuteľného majetku.
Súčasne museli všetky mužské i ženské kláštory zostaviť zoznam všetkých obyvateľov kláštora s podrobnými životopisnými údajmi (občianske i rehoľné meno, vek, vzdelanie, funkcia v kláštore, kláštorná i mimo kláštorná činnosť atď.). Jedna kópia tohto zoznamu sa musela nachádzať na vrátnici a bezpečnostné orgány sa z času na čas prichádzali presvedčiť, či počet osôb na zozname súhlasí s počtom rehoľníkov v kláštore.
V polovici marca boli vyslaní do väčších a dôležitejších kláštorov tzv. vládni zmocnenci. Prichádzali vo dvojiciach: jedného vymenovalo Povereníctvo školstva vied a umení (PŠVU), a druhého Slovenský úrad pre veci cirkevné (SÚC).
Samotná akcia sa pripravovala v tajnosti. Aj keď kolovali rozličné správy, nikto nevedel, čo možno očakávať, ba dokonca aj tí, ktorí boli do nej aktívne angažovaní, sa o mieste a čase zásahu dozvedeli len niekoľko hodín pred začiatkom. Zásah sa konal s takou presilou starostlivo vybraných a ozbrojených útvarov, akoby išlo o nebezpečnú vojenskú operáciu. Bolo to vo štvrtok 13. apríla, keď okolo 22. hodiny polícia a ozbrojené zložky ľudových milícií zablokovali prístup ku kláštorom. Išlo asi o 50 mužských kláštorov. Akcia prebehla v priebehu 2-3 hodín. Rehoľníci si mohli zobrať najnutnejšie veci a prípadne krátko sa pomodliť v kláštornej kaplnke. Pri tomto zásahu proti 860 rehoľníkom v 56 kláštoroch bolo angažovaných okolo 3 000 ozbrojených príslušníkov bezpečnostných orgánov a rozsiahly aparát administratívnych pracovníkov. Akcia pokračovala aj v nasledujúce dni 14. - 16.4. 1950. Okolo 3. hodiny ráno asi 70 autobusov odvážalo približne 850 rehoľníkov do piatich kláštorov, ktoré mali slúžiť na ich sústredenie: Šaštín, Hronský Beňadik, Podolínec, Jasov a Pezinok. Kardinál Ján Chryzostom Korec ju právom nazval „barbarskou nocou".
Článok je z knihy Dejiny mojej Cirkvi (II. diel), Viliam Judák, 2004
Komentáre