Určené kláštory mali slúžiť na „prevýchovu" reakčných rehoľníkov, ktorí „narúšali pokojný ľudovodemokratický vývoj" v ČSR. Režim mal v pláne zdiskreditovať prisluhovačov západných imperialistov, imperialistického Vatikánu a slovenskej vysokej hierarchie. V mnohých kláštoroch sa údajne „našli zbrane" či vysielačky, ktoré mali vzbudiť u pracujúceho ľudu všeobecné odsúdenie či zavrhnutie týchto nepriateľov „krajšieho zajtrajška" a kláštory tak vyhlásiť za hniezda reakcie a špionážnej činnosti.
Katolícke noviny, prísne cenzurované a píšuce v tom čase v duchu komunistickej ideológie, mali k tejto ojedinelej tragickej udalosti jednoduchý komentár, uverejnený 30. apríla 1950. V ňom hovorili, že „v celom rade kláštorov bol sústredený písomný materiál protištátneho obsahu". V tom istom čísle Katolícke noviny uverejnili výzvu živoriacej tzv. Katolíckej akcie: „Usilujme sa o pokoj... Budeme zo všetkých síl bojovať proti zneužívaniu náboženstva v službách imperializmu..."
K ďalšiemu zásahu proti mužským reholiam došlo z 3. na 4. mája 1950. V tomto zásahu boli násilne prepadnuté kláštory a odvlečení rehoľníci SVD z Nitry a Vidinej, kapucínski bohoslovci z Bratislavy, novici z Pezinka, piaristi z Trenčína, Prievidze a Svätého Jura, lazaristi z Banskej Bystrice, Ladiec a Belušských Slatín, školskí bratia z Močenku. Neboli sústredení zatiaľ len kapucínski pátri a milosrdní bratia v Skalici, ktorí však boli likvidovaní neskôr. V pastorácii bolo ponechaných 28 rehoľníkov.
K uvedeným sústreďovacím kláštorom pribúdali ďalšie strediská, a to v Kostolnej (na preškolenie mladých rehoľníkov), v Púchove (pre rehoľníkov, ktorí pracovali na Priehrade mládeže), v Belušských Slatinách (pre chorých a prestárnutých rehoľníkov); v Mučeníkoch (Močenok, preškoľovací kláštor). Ďalší zriadili v Báči, kde boli premiestnení rehoľní predstavení z Pezinka. Preškoľovací kláštor bol zriadený aj v Malackách. K 7. júnu 1950 tu bolo spolu internovaných 1 029 rehoľníkov. Rehoľníci v týchto zariadeniach boli vystavení sústavnému psychickému aj fyzickému nátlaku, aby vystúpili z rehole. Mnohých odsúdili a väznili. Roku 1950 bolo 171 rehoľníkov odsúdených spolu na trest 5-krát doživotie, 756 rokov a 7 mesiacov väzenia. Novici a postulanti boli po čase zväčša poslaní domov. Rehoľníci viazaní povinnosťou základnej vojenskej služby boli povolaní do pracovných technických práporov (PTP). Nechýbali ani ponuky možností uplatniť sa v pastorácii. Tieto a ďalšie praktiky značne oslabili rady mužských reholí na Slovensku, najmä po postupnom premiestnení do Čiech. Koncom roka 1952 Slovenský úrad pre veci cirkevné mohol s hrdosťou konštatovať, že „na Slovensku už prakticky niet mníchov". Rehole však žili pod zvláštnou Božou ochranou aj ďalej, hoci v novej neľahkej forme.
V postupnom likvidovaní kláštorov neboli ušetrené ani ženské rehole. Rehoľné sestry boli na tento krok pripravené, všetko bolo len otázkou času.
V dňoch 29. - 31.augusta 1950 došlo k násilnému premiestneniu 1 262 rehoľných sestier zo 137 kláštorov do 16 sústredovacích kláštorov (Akcia R). Kým zásah proti mužským reholiam sa vykonával prísne tajne, zásahy proti ženským reholiam sa konali už za bieleho dňa, pred zrakom verejnosti.
Článok je z knihy Dejiny mojej Cirkvi (II. diel), Viliam Judák, 2004
Komentáre