Popri Cyrilo-metodskej bohosloveckej fakulte v Bratislave výchova kňazského dorastu prebiehala aj vo veľkých diecéznych seminároch a pri nich zriadených vysokých bohosloveckých školách v Banskej Bystrici (založená 1804), Nitre (založená 1715), Spišskej Kapitule (založená 1815), Košiciach (od roku 1804), Rožňave (založená 1814) a Prešove (od roku 1880, kde študovali gréckokatolícki bohoslovci).
V Čechách to boli bohoslovecké fakulty v Prahe a v Olomouci a diecézne semináre - Litoměřice, Hradec Králové, České Budějovice, Brno.
Okrem toho všetky väčšie rehole mali svoje vlastné semináre. Počet všetkých bohoslovcov v týchto seminároch sa v rokoch 1945-1950 na Slovensku pohyboval okolo 300, pričom počet poslucháčov na Cyrilo-metodskej bohosloveckej fakulte (CMBF) mal neustále stúpajúcu tendenciu.
Právom sa príslušné úrady vyjadrovali v štýle nasledujúcich slov: "Zkušenosti z naši současné cirkevní politiky ukázaly, že jedným z posledných oporných bodů římskokatolícke cirkevní hierarchie jsou bohoslovecká učilište." Zákonom č. 58/1950 bolo pôsobenie bohosloveckých fakúlt opäť vyňaté zo zákona o vysokých školách. Podľa § 34 tohto zákona dozor nad nimi mal a študijné i skúšobné predpisy pre ne vydával SÚC po dohode s ministerstvom (povereníctvom) školstva, vied a umení. Vládnym nariadením č. 112/50 (zo 14. júla 1950) boli všetky diecézne semináre zrušené a podľa § 1 tohto nariadenia "všetko rímskokatolícke štúdium na Slovensku sa sústreďuje v rímskokatolíckej bohosloveckej fakulte, ktorá má názov Rímskokatolícka cyrilo-metodská bohoslovecká fakulta v Bratislave". Súčasne s týmito zákonmi boli vydané pokyny na prekádrovanie pedagogických pracovníkov a seminaristov. Biskupi tušili neprajnosť štátu voči Cirkvi a budúcich novokňazov vysvätili skôr, už v apríli a začiatkom mája.
Pre výchovu kňazského dorastu a pre budúcnosť Cirkvi na Slovensku vo všeobecnosti to malo škodlivé následky. Počet seminaristov veľmi prudko klesol. Príklad na porovnanie: na bohosloveckej fakulte v školskom roku 1950/1951 bolo na začiatku 42 bohoslovcov, zväčša z Trnavskej apoštolskej administratúry, kým pred rokom na bohosloveckej fakulte a v diecéznych a rehoľných seminároch študovalo okolo 300 teológov (z toho 162 v Bratislave).
Počet poslucháčov síce vzrastal, ale konečný počet novokňazov bol nízky. V roku 1951 - 8, v roku 1952 - 11, v roku 1953 - 9, v roku 1954 - 8, v roku 1955 - 13. Kňazov, ktorí sa v roku 1950 dostali mimo pastorácie (izolácia, sústreďovacie tábory, väzenie), bolo vyše 300.
V úpravách pre cirkevných tajomníkov a ideologické kádre KSS sa uvádzajú zásady, ktoré treba dodržiavať, aby sa mohli plánované stavy udržať a nepripustiť zvyšovanie počtu duchovných v pastorácii. Ako dokazujú štatistické údaje, ateistickému režimu sa táto skutočnosť postupne darila, pretože počet prijatých na bohosloveckú fakultu v 60-tych až do polovice 80-tych rokov bol oveľa nižší, ako si vyžadovala dušpastierska činnosť. Počet novokňazov zvyčajne (okrem roku 1974) nepresahoval 20 pre celé Slovensko. Nemožno obísť skutočnosť, že desiatky kňazov bolo vysvätených v tomto období "tajne", tí však bez štátneho súhlasu nemohli vykonávať svoju činnosť verejne. Tajne vysvätený biskup Ján Chryzostom Korec (konsekrovaný 1951) vysvätil do roku 1989 okolo 120 kňazov. Podobne konali aj biskup R. Pobožný, P. Hnilica, P. Dubovský.
Veľké množstvo kresťanských laikov sa veľmi hrdinsky zachovalo v čase tvrdého postupu ateistického režimu proti základným právam človeka. V prvej polovici 50-tych rokov vyvrcholila séria procesov s hnutím Rodina - založené v roku 1943 chorvátskym kňazom Tomislavom Poglavenom, alias Kolakovičom. (Kolakovič ušiel pred nacistami na Slovensko, kde v krúžkoch rozvinul širokú činnosť medzi študentmi.)
Článok je z knihy Dejiny mojej Cirkvi (II. diel), Viliam Judák, 2004
Komentáre