Blog rímskokatolíckeho kňaza

Dňa 9. júna 1972 zomrel posledný slovenský biskup pôso­biaci verejne - Róbert Pobožný vo veku 82 rokov (konsekrovaný v roku 1949). Kapitulným vikárom sa stal Zoltán Belák, po jeho smrti 1988 Tibor Spišák. Arcibiskup dr. E. Nécsey - (menovaný arcibiskupom v máji 1968) zomrel 19. júna 1968. Kapitulným vikárom sa stal Ján Pásztor, jeho generálny vikár. Ambróz Lazík (konsekrovaný 14.8.1949) zomrel 20. apríla 1969; dočasným ordinárom sa stal Július Gábriš. Zdĺhavé vyjednávanie Svätej stolice s vládou ČSSR prinie­slo výsledok v podobe štyroch biskupov. Pre trnavskú administratívu RNDr. Július Gábriš (1913 - 1987; in memoriam arcibiskup "ad personam"). Pre Nitriansku diecézu JUDr. ThDr. Ján Pásztor (1912 - 1988 v Nitre). Pre Banskú Bystricu Jozef Feranec (narodený 1910; po smrti Decheta + 1968 viedol diecézu František Haspra, ustanovený arcibiskupom Necseyom). Pre Olomouckú diecézu bol vymenovaný bis­kup Jozef Vrana (+ 1988). Biskupská vysviacka sa konala 3. marca 1973 v nitrianskej katedrále. Svätiteľom bol arcibis­kup Agostino Casaroli.

V Košiciach od roku 1966 do roku 1990 na čele diecézy stál kapitulný vikár Štefan Onderko (narodený 1916). Na Spiši sa po smrti Scheffera kapitulným vikárom stal Jozef Ligoš (1973), ustanovený biskupom Lazíkom, po ňom Štefan Garaj (1973 - 1989). V Prešove od roku 1969 do roku 2002 bol ordinárom Ján Hirka s právom rezidenciálneho biskupa. Od roku 1990 konsekrovaný biskup.

Štátna správa robila nátlak na nových biskupov a rozho­dovala takmer o všetkom: naďalej disponovala kňazmi, od­volávala z pastorácie, menovala správcov fár a premiestňo­vala ich podľa ľubovôle. Všade bolo cítiť cenzúru.

V roku 1977 dochádza k zriadeniu Slovenskej cirkevnej provincie, avšak bez väčšieho ohlasu v Cirkvi, nehovoriac o spoločnosti, ktorá prešla okolo tohto šľachetného gesta Svätej stolice takmer nevšímavo.

Dňa 25. marca 1988 na Hviezdoslavovom námestí v Bra­tislave bolo pokojné zhromaždenie veriacich (sviečková manifestácia) modliacich sa ruženec, v počte asi 2 000 ľudí. (Celkový počet účastníkov bol asi 15 000.) Veriaci tak chceli vyjadriť požiadavky veriacich celého Slovenska. Pokojné zhro­maždenie bolo bezpečnosťou násilne rozohnané (bezpeč­nosť zadržala asi 130 ľudí). Zhromaždenie veriacich, ktoré vošlo do pamäti mnohých ako bratislavský Veľký piatok, bez zveličovania bolo hlavným impulzom blížiacich sa spoločen­ských zmien nielen na Slovensku, ale v celej republike.

Situácia po 17. novembri 1989 v mnohom upravila vzťah Cirkvi a štátu. Medzi prvé pozitívne javy patrí menovanie bis­kupov pre osirelé diecézy. Vplyv náboženského života v no­vých podmienkach sa prejavil vo všetkých oblastiach života novovzniknutej Slovenskej republiky (1. 1.1993).

Záver

Cirkev na svojej ceste nasledujúcich desaťročí je určovaná svojím 2000-ročným putovaním, ale aj duchom ostatného koncilu. Bolo a stále je potrebné správne uvádzať aktuálne myšlienky do života Cirkvi. Len vtedy je možné zbierať pozi­tívne ovocie koncilu, pre ktoré bol zvolaný.

Druhý vatikánsky koncil, jednotlivé biskupské synody, činnosť pápežov a ich výnosy otvára pred veriacimi široké perspektívy zaangažovania sa do dočasných skutočností, to­tiž všetky formy dočasnej aktivity sú začlenené do Božieho plánu spásy sveta. Stredobodom osláv roku 2000 bola dôle­žitá skutočnosť dejín spásy, že Boh sa stal človekom. V jeho príchode sa Boh stal blízky všetkým. Boh nám dal v Kristovi svojho Syna, seba samého, celé svoje Slovo. Viac nám dať nemohol. Tým je zjavenie uzavreté. Ale pretože toto Slovo je Boh sám a všetko smeruje k nemu, preto zjavenie nie je nikdy len minulosťou, je vždy aj prítomnosťou a budúcnos­ťou a vždy zakotvením nášho života vo večnosti, ako otvore­nie sa tomu, čo je zárukou skutočného života, ktorý je silnej­ší ako smrť. Preto Kristus nielen prišiel, ale stále prichádza. Preto veríme v Spasiteľa, ktorý prišiel, a predsa ho rovnako aj očakávame: Marana tha! Príď, Pane Ježišu!

Článok je z knihy Dejiny mojej Cirkvi (II. diel), Viliam Judák, 2004