Roku 1872 objavil George Smith, mladý vedec, v Britskom múzeu v Londýne medzi veľkým počtom tabuliek s klinovým písmom náhodou polovicu tabuľky, na ktorej bola reč o nejakej lodi, ktorá sa nachádzala na vrchu Nisir. Z tejto lode bola vypustená holubica, ktorá sa vrátila, keďže vonku nenašla žiadne miesto. Smith ihneď myslel na podobnosť s biblickou správou o potope. Našiel ďalšie tabuľky, ktoré patrili k tomuto rozprávaniu - jednak medzi asýrskym materiálom v múzeu ako aj pri vykopávkach, ktoré vykonal on sám v nasledujúcich rokoch na asýrskej pôde, zvlášť v Ninive. Tabuľky Britského múzea sa našli v knižnici asýrskeho kráľa Asurbanipala, ktorý vládol v Ninive v 7. storočí pred Kristom.
Text tohto rozprávania o potope patrí ku veľkým heroickým básňam, podľa hlavnej postavy sa nazýva "Epos o Gilgamešovi". Nálezy, žiaľ, nedovoľujú dokonalú rekonštrukciu básne. Takisto sa ešte uspokojivo nepodarilo objasniť všetky detaily textu, ktorý je rozčlenený na jedenástich (príp. dvanástich) tabuľkách. Mnoho nálezov na rozličných miestach dokazuje, že jestvovalo viacero vydaní tohto eposu a že bol dobre známy na celom Oriente od Mezopotámie až po Palestínu. Pôvodný autor žil pravdepodobne v Babylone krátko po roku 2000 pred Kristom.
O čo ide v tejto básni?
Gilgameš, kráľ z Uruku, je hlboko otrasený smrťou dlhoročného priateľa Enkidam, s ktorým prežil mnohé dobrodružstvá a viedol mnoho spoločných bojov. Do vedomia mu teraz veľmi bolestne prišla myšlienka o pominuteľnosti bytia a tým aj jeho vlastnej smrteľnosti. Pýta sa, či jej nemožno predísť. Vydáva sa hľadať nesmrteľnosť. Nakoniec stretáva Utanapištima a jeho manželku, ktorým ako jediným zo zástupu smrteľných bol udelený podiel večného života na spôsob bohov. Utanapištim rozpráva Gilgamešovi, ako k tomu došlo. Vie o jednom rozhodnutí nebešťanov, predovšetkým boha nebies Anu a pána zemí Enlila, ktorí vyhubia veľkou potopou všetko ľudstvo. Motív pre toto počínanie je nejasný. Ea, boh vôd, však tento plán jemu, Utanapištimovi, vyzradil a dal mu nasledujúcu radu:
Text XI. tabuľky
23-30 Šeruppacký muž, Ubaratutuov syn,
dom strhni a loď si postav,
25 opusti bohatstvo, život si zachovaj!
Z každého semena živého do lode uveď!
A tá loď, ktorú postavíš,
nech má rozmery podľa miery:
30 nech má rovnakú šírku a dĺžku
Poznámka:
Šeruppak: prastaré babylonské mesto na Eufrate. Jeho legendárnym kráľom bol Ular-Tutu, od ktorého mal pochádzať Utanapištim. Po rozhovore medzi Utanapištim a Eom nasleduje opis stavby lode:
54-64
slabí nosili asfalt,
55 silní ostatné potrebné veci.
Piateho dňa som zmeral obrysy lode.
Jedno jutro bola jej plocha,
desaťkrát šesťdesiat lakťov do štvorca
bol okraj jej strechy.
Navrhol som jej tvár, aj som ho nakreslil.
60 Šiestimi strechami som ju potom prikryl
a rozdelil som ju tak na sedem poschodí.
Jej vnútro som rozdelil ešte na deväť častí,
do jej prostriedku som zabil vodné kolíky,
priniesol som vesla a všetko potrebné
som na ňu naložil...
Do lode bolo naložené isté množstvo smoly, asfaltu a oleja:
70-79
70 Pre ľud som rozkázal zabiť pár býkov,
denne som dával zabíjať ovce.
Šťava, olej, polievka, biele i sezamové víno,
to všetko tieklo ako voda v rieke.
Ľud slávil sviatok ako nový rok,
75 .... svoje ruky som pomazal masťou.
Pri slnka západe bola loď hotová,
no ťažko sa dala na vodu spustiť,
brvná jej museli podložiť zhora i zdola,
kým sa z dvoch tretín vo vode kúpala.
Teraz začína nakladanie majetku, zvierat, rodiny a remeselníkov:
80-85
80 Všetok majetok som na ňu naložil,
celé moje striebro som na ňu naložil,
celé moje zlato som na ňu naložil,
všetko zo živého semena, čo som mal,
som na ňu naložil.
Rodinu celú som na loď vyviedol,
aj celé príbuzenstvo,
85 zver stepnú i drobné zvieratá stepné
som na ňu vyviedol,
aj všetkých remeselníkov.
Básnik opisuje podrobne začínajúcu búrku: Potom pokračuje:
Šesť dní a sedem nocí
burácal južný vietor a potopa prikryla zem.
A keď siedmy deň prišiel, zastavil vietor vody,
130 ktoré sa zrážali ako šíky vojska.
Utíchlo more, utíchla búrka i potopa.
Podíval som sa von, všade vládlo ticho
a celé ľudstvo bahno pohltilo.
Ako strecha rovný pokrýval všetko močiar.
135 Striešku som otvoril, na tvár mi padol lúč svetla,
kľakol som na koleno, horko som zaplakal,
po tvári tiekli mi slzy.
Brehy som očami na obzore hľadal.
Za dvanásťkrát dvojhodín ostrov sa vynoril
140 a moja loď pristala na hore Nisir.
Tá hora Nisir moju loď držala,
kolísať sa jej nedala.
Poznámka:
Nisir - vrch v dnešnom Kurdistane
145-161 Ale keď prišiel deň siedmy,
holubicu som vyslal, na slobodu pustil.
Vyletela von holubica, späť sa však vrátila,
nebolo suchého miesta, kde by si sadla.
Lastovičku som vyslal, na slobodu pustil.
150 Vyletela von lastovička, späť sa však vrátila,
nebolo suchého miesta, kde by si sadla.
Havrana som von vyslal, na slobodu pustil.
Vyletel havran a zazrel klesajúce vody,
potravu hľadal, lietal, krákal, no späť sa nevrátil.
155 Na štyri vetry pustil som všetko z lode
a bohom som ulial obetný nápoj.
Na vrchole hory priniesol som zápalnú obeť,
sedem a ešte raz sedem obetných nádob som
postavil,
nasypal som pod ne tŕstie, cédrové drevo a myrhu.
Voňali bohovia vôňu,
voňali bohovia príjemnú vôňu
a ako muchy sa okolo obete zhŕkli.
Po zostúpení a stretnutí bohov nastupuje Enlil do lode, dotýka sa čiel Utanapištima a jeho manželky a žehnajúc hovorí:
193-194 "Doteraz Utanapištim bol iba človek,
odteraz Utanapištim a jeho žena nám bohom podobní budú!"
Kto porovná text Eposu o Gilgamešovi so správou o potope sveta v Genezis (6-9), bude veľmi prekvapený mnohými podobnosťami. Ako babylonskí bohovia chceli zničiť potopou ľudské pokolenie, takisto aj Boh oľutuje, že stvoril človeka. Tu aj tam zjavuje sa jednému človekovi (Utanapištim, Noe) boží plán. Obidvaja majú postaviť loď (prípadne archu), aby predišli katastrofe. Obidva texty obsahujú presné údaje o mierach pri stavbe, obidvaja opisujú nakladanie a potopu. Na konci vysielajú obidve hlavné postavy holubicu a krkavca. Obidvaja zachránení prinášajú obetu, ktorej príjemná vôňa poteší božstvo. Nakoniec je Utanapištim obdarený nesmrteľnosťou, kým Noeho požehná Boh. Boh s ním uzatvára zmluvu, ktorá sa vzťahuje na celé ľudstvo.
Avšak medzi biblickým textom a babylonským eposom sú velké rozdiely. Biblia nepozná mnohých bohov, ale iba jedného jediného Boha. Jeho vzťah k ľuďom je hlavným predmetom tohto rozprávania. Popri tom dôjde celkom mimovoľne aj ku etickému vývodu. Je to tým, že veľmi starý text sa tu veľmi pôsobivým spôsobom stáva vyjadrujúcim prostriedkom pre vieru Izraela.
Komentáre