1 Existencia, pôvod a počet anjelov
1.1 Terminológia anjela
Slovo „anjel“ pochádza z gréckeho slova angelos, čo znamená posol; z latinského slova angelus (poslaný). Je to preklad hebrejského slova malak, ktoré prvotne znamenalo činnosť posielania niekoho a potom aj konkrétnu bytosť (posol, nuncius).
Sv. Augustín hovorí, že slovo „anjel... je názov služby, nie prirodzenosti. Ak sa pýtaš na meno tejto prirodzenosti, je to duch; ak sa pýtaš na službu, je to anjel: podľa toho, čím je, je duch; podľa toho, čo koná, je anjel“ (KKC 329).
„Anjeli sú celou svojou bytosťou Boží služobníci a poslovia. Keďže «ustavične hľadia na tvár... Otca, ktorý je na nebesiach» (Mt 18, 10), počúvajú na jeho slová a plnia jeho príkazy“ (KKC 330). Svedčí o tom Sväté písmo, ktoré o anjeloch používa rozličné názvy ako: Jahveho anjel (Gn 16, 7-14; Ex 3, 2-6); Anjel Pána (Mt 1, 20; 24; Lk 1, 11; Sk 5, 19); Boží synovia (Gn 6, 2; Jób 1, 6; 2, 1; Ž 29, 1); Boží anjeli (Gn 28, 12; Lk 12, 8-9; Jn 1, 51); sluhovia (Jób 4, 18); svätí (Jób 5, 1; Ž 89, 6; Mk 8, 38; Ef 1, 18); bytosti plné moci (Ž 103, 20); chvály (2 Pt 2, 10); nebeské vojsko (Joz 5, 14).4
Slovo „anjel“ v bežnom užívaní sa používa o dobrom anjelovi. V teologickom význame sa slovo „anjel“ používa pre dobrých anjelov, tiež pre zlých anjelov (démonov).
Vo Svätom písme sa „anjelmi“ (poslami) nazývajú nielen duchovné bytosti, ale aj tí, ktorí dostali od Boha poslanie, napríklad starozákonný kňaz (Mal 2, 7), sv. Ján Krstiteľ (Mt 11, 10).5
1.2 Existencia a pôvod anjelov
Takmer všetky národy a všetky kultúry verili viac alebo menej v existenciu anjelských bytostí. Starí Egypťania zhotovovali prepychové hrobky pre svojich mŕtvych a urobili ich nedotknuteľnými, aby tam umožnili prebývať anjelom v priebehu stáročí. Podľa učiteľov islamu každého človeka sprevádzajú najmenej dvaja anjeli. Jeden zaznamenáva dobré skutky, druhý zlé. V skutočnosti dávno pred Mohamedom a bez vzťahu so Svätým písmom viaceré náboženstvá učili o jestvovaní anjelov. Nás však zaujíma čo hovorí o tom Sväté písmo, ktoré pokladáme za zvrchovanú autoritu v tejto otázke.6
Skôr, než boli stvorení ľudia, Boh stvoril krásny a rozmanitý svet, ktorý ich mal prijať. Preto pokiaľ ide o stvorenie anjelov, všetky dôvody, ktoré uvádza Sväté písmo, nasvedčujú, že ešte pred stvorením hmotného sveta tu bol rozsiahly svet duchovných bytostí. Nevieme však, kedy boli stvorené. Veríme, že existovali skôr, než bolo stvorené všetko, čo vidíme, a že existujú aj dnes. Vidieť to zo slov, ktoré Boh povedal Jóbovi: „Keď som zem zakladal, kde si vtedy bol, nože mi to povedz, akže pravdu máš! Vieš ty, kto jej vtedy určil rozmery, kto to obvinul ju sťaby povrázkom? Do čoho jej stĺpy zapustené sú a kto položil jej kameň uholný, keď si ranné hviezdy zborom spievali a Boží synovia všetci plesali?“ (Jób 38, 4-7).
Anjeli teda existujú a ich existencia je pravdou viery (porov.: KKC 328). Existencia anjelov je istota viery; patrí k jej živému organizmu; a rovnako ako všetky pravdy viery, aj vedomosť o čisto duchovných Božích tvoroch je pre nás pomocou v živote. Svedčí o tom predovšetkým Sväté písmo.
Svedectvo Písma je také jasné,7 aká jasná je jednomyseľnosť Tradície. „Boh je obklopený osobnými stvoreniami, ktoré sa odlišujú od ľudí. No Cirkev svojimi dogmatickými výpoveďami o anjeloch bola veľmi zdržanlivá a obmedzila sa na konštatovaní, že existujú a že sú stvorení (Nicejský koncil 325; Štvrtý lateránsky koncil 1215).“8
Prvý Nicejský koncil (325) vyhlásil: „Veríme v jedného Boha, Otca všemohúceho, Stvoriteľa všetkých viditeľných a neviditeľných vecí...“ (KKC 328).
Štvrtý lateránsky koncil (1215) tvrdí, že Boh „na počiatku času stvoril z ničoho zároveň obidve stvorenia, duchovné i telesné, totiž anjelské a pozemské“ (DS 800).
Učenie tohto koncilu o stvorení je väčšinou prevzaté Prvým vatikánskym koncilom (1870): „Tento jedine pravý Boh stvoril zo svojej dobroty a všemohúcou silou... na začiatku času rovnakým spôsobom obidva poriadky stvorenia, duchovný a hmotný, t. j. anjelský a pozemský...“ (DS 3002).
Z dogmy o stvorení vysvitá, že anjeli boli stvorení „na začiatku času“, teda majú začiatok, počítaný od okamihu, v ktorom – z Božej stvoriteľskej vôle – dostali jestvovanie.
Stvorenie anjelov dosvedčuje Sväté písmo n e p r i a m o slovami: „Lebo za šesť dní Pán utvoril nebo a zem, more a všetko, čo je v nich...“ (Ex 20, 11).
P r i a m o:
„V ňom bolo stvorené všetko na nebi a na zemi, viditeľné i neviditeľné, tróny aj panstvá, kniežatstvá aj mocnosti“ (Kol 1, 16). Anjeli sú teda zahrnutí do neviditeľného Božieho stvorenstva, pretože všetko bolo stvorené skrze Neho a pre Neho.
Anjeli sú prítomní už od stvorenia (Jób 38, 7) a v priebehu celých dejín spásy, zďaleka i zblízka zvestujú a slúžia Božiemu plánu pri jej uskutočňovaní: zatvárajú pozemský raj (Gn 3, 24); chránia Lóta, keď ho s jeho rodinou vyvádzajú zo Sodomy (Gn 19, 1 – 23); zachraňujú Agar a jej dieťa (Gn 21, 17); zadŕžajú Abrahámovi ruku (Gn 22, 11); svojou službou sprostredkúvajú Zákon (Sk 7, 53); vedú Boží ľud (Ex 23, 20-23); zvestujú narodenia (Sdc 13) a povolania (Sdc 6, 11-24; Iz 6, 6); pomáhajú prorokom (1 Kr 19, 5).
V rozprávaní o Tobiášovi hrá hlavnú úlohu anjel, ktorý o sebe hovorí: „Ja som Rafael, jeden zo siedmich anjelov, čo sú vždy pripravení predstúpiť pred Pánovu velebu“ (Tob 12,15).
V Novom zákone od vtelenia až po nanebovstúpenie je život vteleného Slova obklopený službou anjelov. „Slúžia mu najmä pri plnení jeho poslania spasiť ľudí“ (KKC 351).
Keď Boh „uvádza prvorodeného na svet, hovorí: «Nech sa mu klaňajú všetci Boží anjeli.»“ (Hebr 1, 6). V opise Kristovho narodenia sa spomínajú nebeské zástupy, ktoré velebia Boha (Lk 2, 13-14). Anjeli ochraňujú Ježišovo detstvo (Mt 1, 20; 2, 13; 19); posluhujú Ježišovi na púšti (Mk 1, 13; Mt 4, 11); posilňujú ho v smrteľnej úzkosti (Lk 22, 43), hoci by ho mohli vyslobodiť z rúk nepriateľov (Mt 26, 53), ako kedysi vyslobodili Izrael (2 Mal 10, 29 – 30; 11, 8).
Anjeli aj evanjelizujú (Lk 2, 10), keď oznamujú dobrú zvesť o Kristovom vtelení (Lk 2, 8-14) a zmŕtvychvstaní (Mk 16, 5-7). Budú pri Kristovom návrate, ktorý oznamujú (Sk 1, 10-11) a budú mu posluhovať pri súde (Mt 13, 41; 24, 31; Lk 12, 8-9). „Dovtedy, čiže do Kristovho návratu, celý život Cirkvi má úžitok z tajomnej a účinnej pomoci anjelov“ (KKC 334).
Ich chválospev pri Kristovom narodení (Lk 2, 14) neprestáva zaznievať v oslavnom speve Cirkvi. Vo svojej liturgii sa pripája k anjelom, aby sa klaňala trojsvätému Bohu,9 alebo aj v „Hymne cherubínov“.10 Osobitne slávi spomienku niektorých anjelov.11
Tradícia je od počiatku jednomyseľná v tom, že jestvujú anjeli, ktorí boli stvorení Bohom. Nie sú v dosahu nášho obyčajného vnímania; žijú v tajomnom svete.
Keby sme sa opýtali niektorého jednoduchého kresťana niečo o nebi, iste by začal: „Nebo je tam, kde sú anjeli.“ Nebo a anjeli patria v kresťanskej predstave skutočne dohromady, Ježiš Kristus výslovne povedal: V nebi budete ako anjeli.12 Preto je odpoveď jednoduchého veriaceho, i keď nie vyčerpávajúca, ale určite správna. Uvádza nás na stopu.
Keď premýšľame o anjelských bytostiach, o krok sa približujeme k tej skutočnosti, ktorú voláme nebo, kde budeme všetci ako anjeli.13
Ich existencia nikdy nebola problémom vo Svätom písme.
„Celé Sväté písmo je tak plné účinkovania anjelov, že je až divné, prečo ich tak veľa kresťanských organizácií pokladá iba za ozdoby na sväté obrázky.“14
Vo svojom zjavení vo Svätom písme nám Boh povedal veľa vecí na túto tému. Preto boli teológovia už stáročia jednomyseľní v potvrdzovaní významu angelológie (t. zn. systematického výkladu biblického učenia o anjeloch).
Starokresťanskí apologéti pripomínajú pri obhajobách na námietky ateizmu aj vieru v existenciu anjelov. Bol to najmä sv. Justín15 a Atenagoras.16
Prvú monografiu o anjeloch napísal v roku 500 Dionýz Areopagita s názvom O nebeskej hierarchii, kde vymenováva a opisuje anjelov vo svojich zboroch, ktorí zapĺňajú priestor medzi Bohom a Cirkvou. Začína s podstatou a vlastnosťami anjelov a potom prechádza k ich rozdeleniu na trikrát tri chóry.
Medzi latinskými Otcami sa sv. Augustín pomerne najviac zaoberal životom, službou a prirodzenosťou anjelov.17 Tiež sv. Gregor Veľký. Od neho pochádza známa veta: „Jestvovanie anjelov a archanjelov dosvedčuje takmer každá stránka Svätého písma.“18
4 Porov.: SLODIČKA, A.: Theologia Dogmatica Catholica. Theologia Creationis II. (De angelis). Prešov : Petra, 2004, s. 3.
5 Porov.: PAP, S.: Naša vira. Rim : Vydannja JUH, 1990, s. 226.
6 Porov.: GRAHAM, B.: Anjeli–tajomní Boží služobníci. Bratislava : Medzinárodná biblická spoločnosť – Slovensko, 1996, s. 30.
7 S menom anjel sa stretávame v Starom zákone viac ako stokrát, v Novom zákone viac ako stošesťdesiatkrát. - Porov.: BOICE, J. M.: Základy křesťanské víry. Praha : Návrat domů, 1999, s. 138.
8 SLODIČKA, Theologia Dogmatica Catholica. Theologia Creationis II. (De angelis), 2004, s. 4.
9 Svätá božská Liturgia nášho otca svätého Jána Zlatoústeho. Prešov, 1998, s. 51.
10 Svätá božská Liturgia nášho otca svätého Jána Zlatoústeho, 1998, 41.
11 V byzantskej liturgii je to zvlášť sviatok Zbor svätého archanjela Michala a ostatných beztelesných mocností, ktorý vyjadruje, že je oslavou všetkých anjelov - 8. november; Zázrak sv. Michala – je spomienkou na zázračnú ochranu chrámu v Kolosách; – 6. september; Zbor svätého archanjela Gabriela – 26. marec; Pondelok je zasvätený všetkým nebeským beztelesným mocnostiam.
12 „Pri vzkriesení sa ľudia neženia, ani nevydávajú, ale sú ako anjeli v nebi“ (Mt 22, 30; Mk 12, 25).
13 Porov.: Boros, Vykúpené bytie, 2001, s. 112.
14 SHEED, F. J.: Teológia. Rím : SÚSCM, 1969, s. 51.
15 Apologia I, 6.
16 Supplicatio pro christianis 10; porov.: RJ 34, 83, 85, 164.
17 De civitate Dei 11, 9, 32; 12, 1-3.
18 Homilia 33 in Evang. N. 7.
Komentáre
Opäť