Znaky písma, ktoré sa použili na skoncipovanie Biblie, neboli zďaleka tak komplikované ako klinové písmo a hieroglyfy. Totiž uprostred medzi Mezopotámiou a Egyptom, kde tieto tvary písma prevládali, vynašli v 2. tisícročí v Kanaáne iné písmo, ktoré bolo modernejšie a ďaleko praktickejšie: hláskové písmo.
Féničanom, ktorí vtedy sídlili na sýrsko-palestínskom brehu Stredozemného mora, sa ako prvému národu na svete podarilo vyvinúť abecedné písmo, ktoré si vystačilo len s malým počtom rozličných znakov.
V Byblose vznikla okolo roku 1000 pred Kristom abeceda, ktorá obsahovala len 22 znakov. Pre každú hodnotu hlásky, napr. pre b, d alebo g existoval vlastný znak. Tým bol urobený jeden z najväčších objavov ľudstva. Odvtedy bolo možné naučiť sa čítať a písať relatívne jednoduchým spôsobom.
Je to nápadná zvláštnosť, že objav hláskového písma sa uskutočnil v tom istom priestore a takmer v rovnakom čase, ako vznikali prvé biblické tradície. Tento objav bol pre vývoj viery Izraela dôležitým predpokladom knižného a písomného náboženstva.
Fénická abeceda sa stala základom všetkých neskoršie vyvinutých foriem písma. Hebrejské, grécke, etruské, latinské a slovanské písmená sa napokon vzťahujú na túto abecedu.
Pritom pre starú dobu si treba povšimnúť jednu zvláštnosť, ktorá sa nám zdá byť ťažko pochopiteľnou. Najstaršie abecedy obsahujú len spoluhlásky, žiadne samohlásky. Napísané slová majú len kostru spoluhlásiek. Samohlásky sa mali odvodiť zo súvislosti, v ktorej sa slovo vyskytovalo.
Keď sa Izraeliti usadili v Kanaáne, vlastnili už pravdepodobne takúto spoluhláskovú abecedu, umožňujúcu bezproblémové zaznamenávanie ľubovoľných výpovedí.
V mestách Megiddo, Gezer a Lakiš sa našlo niekoľko málo nápisov so "starohebrejskými" znakmi. Aj najstaršie biblické knihy mohli byť napísané touto formou písma.
Po babylonskom zajatí sa vytvorila trocha iná forma písma, ktorá pre mnohé štvorcové znaky bola nazvaná "kvadratické písmo". V priebehu stáročí sa presadzovala v stále väčšej miere, najmä keď sa najstaršia forma písma používala aj na minciach a biblických zvitkoch.
Ďalším stupňom vo vývoji hebrejského písma je zavedenie samohláskových znakov. V období po Kristovi sa veľmi zreteľne pociťoval nedostatok samohlások. Malé znaky sa pridávali buď pod spoluhlásky alebo nad ne. Označovali samohlásku. Malý bod pod spoluhláskou mohol označovať "e", malá čiarka "a". Tak sa značne uľahčila čitateľnosť textov.
Väčšina starých hebrejských a aramejských biblických rukopisov ešte nie je s bodkami. Židia až doteraz začínajú čítanie na tej strane, ktorá sa u nás považuje za poslednú. Píšu inak ako my: sprava doľava. "Na začiatku stvoril Boh nebo i zem" by ako neobodkovaný text vyzeral asi takto (s určitou výhradou): MZ BN HB LRVTS KTČP N. Ak si predstavíme bodkovanie ako plnú vokalizáciu, dostaneme asi takýto obrázok: MEZ A OBEN HOB LIROVTS UKTAIČOP AN.
Aj grécke písmená, ktorými bolo napísaných niekoľko kníh Starého zákona a väčšina novozákonných spisov, pochádzajú z fénickej abecedy. Ukazujú to príbuzné tvary, ako aj poradie, v akom sa abeceda vyslovuje. Existuje však aj ďalší vývoj, napr. vkladanie vokálov a niektorých nových spojení konsonantov: f (fi), ps (psi), ch (chi), a ks alebo x (xi). Aj grécke písmená sa od našich latinských znakov odchyľujú natoľko, že sa nedajú čítať bez vlastného štúdia.
Komentáre