Vyzerá to takto:
Abrahám má 75 rokov, keď odchádza z Haranu (Gn 12, 4);
o 25 rokov neskôr: Izákovo narodenie (Gn 21, 5);
o 60 rokov neskôr: narodenie Izákových synov (Gn 25, 26);
o 130 rokov neskôr: usadenie Jakuba v Egypte (Gn 47, 9);
spolu 215 rokov: patriarchovia v Kanaáne.
430 rokov: pobyt Izraela v Egypte (Ex 12, 40) - dvojnásobok času, ktorý strávili Patriarchovia v Kanaáne;
480 rokov neskôr: Šalamún stavia jeruzalemský chrám;
1 200 rokov: od Abrahámovho narodenia do stavby chrámu.
Čísla majú nasledujúci význam: Abrahámovi bola prisľúbená jeho vlastná krajina. Toto prisľúbenie sa podľa viery kňazov napĺňa až vtedy, keď aj pohyblivá Božia svätyňa, archa zmluvy, bude nahradená pevným chrámom. V týchto časových údajoch je počiatok spojený s cieľovým bodom. 1 200 rokov je stonásobok dvanástky, čísla dokonalej plnosti. Bezprostredná príprava na stavbu chrámu trvala 480 rokov, teda dvanásťkrát 40 rokov, čo vyjadruje dokonalosť vyvolenia. Je pochopiteľné, že práve kňazstvo Jeruzalema zdôrazňuje význam chrámu. Tieto čísla sa opierajú iba voľne o skutočné časové úseky. Preto sa nesmú stať podkladom pre historické datovanie.
Všetky tieto rozličné podania boli zostavené tak, aby bolo viditeľné Božie riadenie a príprava pri ustanovení Izraela za národ. Teraz Izrael spätne spoznával v dejinách patriarchov, ktoré boli podávané v takých rozličných tradíciách, svoje vlastné, jednotné, Bohom chcené preddejiny. Rozprávania patriarchov sa teda uchovali vďaka viere Izraela a až v druhom rade kvôli historickému záujmu. Tým, že upriamujú pohľad na počiatky dejín spásy, majú udržať v bdelosti vieru v Božie konanie aj pre prítomnosť a budúcnosť, pretože Božie prisľúbenia platia aj pre ne.
Rozprávania o patriarchoch nám ukazujú kultúrne, právne a sociálne pomery doby dávno minulej. Tak vykopávky v Ugarite (Kanaán), Mari (Mezopotámia), Nuzu (Asýrsko) a v Ur (Mezopotámia), ako aj babylonské, asýrske a egyptské texty, potvrdili mnohé detaily obrazu, ktorý o tomto období ponúka Biblia. Takto bolo možné pochopiť aj mnohé, doteraz nejasné časti dejín patriarchov. Dnes sa už nedá úplne poprieť akákoľvek historičnosť týchto rozprávaní. Tak sa to robilo ešte pred niekoľkými desaťročiami, keď sa odsúvali do okruhu ság bez historického základu.
O veľkom putovaní, ktoré sa vtedy týkalo celého "Úrodného polmesiaca (Mezopotámia, Kanaán a Egypt)", dnes vieme už viac. Staré zákony a obetné obrady, predajná zmluva a forma získavania nevesty (Jakub), dedenie prvorodeného a mladšieho syna (Ezau a Jakub), právo neplodnej ženy dať svojmu mužovi otrokyňu ako vedľajšiu manželku, aby od nej dostal dieťa (Sára a Hagar) - mimobiblické nálezy a texty o tom hovoria podobne ako Biblia. Pochopenie vtedajšej doby umožňujú predovšetkým staré zbierky zákonov. Spomenúť treba predovšetkým Chammurapiho zákonník (okolo 1700 pred Kr.). Bol objavený v Súse v roku 1902 a dnes je uložený v parížskom Louvre. Hoci Abrahám nebol Chammurapiho súčasníkom, ako sa predtým predpokladalo, ale žil skôr, predsa niektoré zákony z tejto zbierky môžu objasniť mnohé v konaní patriarchov.
Mimo Biblie sa patriarchovia nespomínajú, hoci staré texty dosvedčujú aj iných nositeľov mien "Abrahám", "Izák" a "Jakub". Časové určenie obdobia patriarchov je ešte vždy sporné. Odhady pre Abraháma kolíšu medzi 19. a 14. storočím. Najvážnejšie argumenty hovoria pre čas okolo roku 1850 pred Kr. (de Vaux).
Patriarchovia možno pochádzali zo skupiny, ktorá sa volala "proto-Aramejci". Približne do začiatku 2. predkresťanského tisícročia táto skupina viedla nomádsky život v sýrsko-arabskej púšti. V tomto období prišli do kontaktu s národmi, ktoré boli usadené na okraji púšte. Egyptské texty hovoria o "Hapiru". Toto slovo pripomína Hebrejov. Samotní patriarchovia už síce neboli primitívnymi nomádmi, ale ešte sa ani neusadili. Žili najprv ako polonomádi na okraji kultúrnych krajín Kanaánu. Venovali sa predovšetkým chovu malého dobytka. Proces usadenia začína práve pri Abrahámovi a Izákovi.
Gn 11, 31 spomína Ur, vlasť Abrahámovej rodiny. Ur, mesto v južnej Mezopotámii, zažilo pri Sumeroch viacero období rozkvetu. Bolo tu vykopaných viac ruín chrámov, medzi nimi aj zvyšky impozantného "Cikhuratu" (stupňovej veže). Na jej hornom poschodí trónili boh mesiaca Nanna (akkádsky Sin) a jeho spoločníčka Ningal, bohyňa lásky a plodnosti. Im patrilo uctievanie kráľa a celého ľudu. Možno sa k nim modlili aj Abrahámovi predchodcovia. Terach, Abrahámov otec, mal so svojou rodinou tiahnuť z Uru do Haranu.
Komentáre