V ranom stredoveku sa na Západe objavili fenomény herézy len v niektorých sporadických prípadoch, bez dosahu na verejnú mienku. Išlo zväčša o internú záležitosť cirkvi.
Vo vrcholnom kresťanskom stredoveku, ktoré možno charakterizovať ako obdobie najväčšieho náboženského zápalu, išlo o "najkresťanskejšie" obdobie, sa rozšírili s prekvapujúcou rýchlosťou vo veľkej časti Európy ľudové heretické hnutia.
Mnohé sa pohybovali na rozhraní cirkví a sveta, iné boli namierené proti tradičnému kresťanskému učeniu.
Čiastočne to boli odnože starých gnostických a manichejských siekt, ale vznikali aj nové vyznačujúce sa horlivým fanatizmom.
U mnohých nemožno napriek tomu nevidieť snahu o sociálnu rovnosť a túžbu po "pravom kresťanstve".
Počiatky mnohých z týchto hnutí možno hľadať v Biblii, ktoré si zakladatelia aplikovali na danú situáciu či sledovanú ideológiu.
V niektorých oblastiach južného Francúzska a severného Talianska, v 11. - 13. stor. sa situácia stala taká hrozivá, že cirkev ako aj štát hľadali spôsob ako uchrániť tradičné hodnoty pred vyčíňaním náboženských fanatikov, ktorých štýl života bol vážnym ohrozením života spoločnosti.
Vlastne z tohoto podnetu vznikla aj inkvizícia.
Hlavný predstaviteľ hnutia, ktoré bolo namierené proti svetskej moci cirkví bol Arnold z Brescie, žiak Abaelárdov.
Radikálne požiadavky, ktoré vzniesol okolo roku 1150 tento augustiniánsky kanonik, že biskupi a klérus sa mali úplne zriecť vlastníctva, cirkevných majetkov a práva na vládnutie, ohrozili celý vtedajší spoločenský systém.
Svojím prísnym asketickým životom získal mnoho prívržencov. Po vykázaní z územia Talianska (roku 1139) sa vrátil do Francúzska, odkiaľ musel emigrovať do Zürichu a vrátil sa naspäť do Ríma, kde bol prijatý pápežom Eugenom III. Ten ho omilostil po vykonaní uloženého pokánia.
Arnold z Brescie sa však zaplietol do politických bojov, ktoré boli namierené proti pápežskej kúrii a vyvolali mnohé nepokoje, ktoré prinútili pápeža zdržiavať sa mimo Ríma.
Cisár Filip Barbarossa povstanie potlačil a vzbúrenca dal k dispozícii rímskemu mestskému prefektovi, ktorý ho odsúdil k smrti obesením (r. 1155). Jeho mŕtvola bola spálená a popol vysypaný do Tibery. Za Arnoldom stál takmer všetok rímsky ľud, ktorý cítil v jeho kázňach potvrdenie svojej požiadavky získať väčšiu samosprávu.
Myšlienky tohoto augustiniánskeho mnícha ožili v druhej polovici 13. storočia v súvislosti s hnutím tzv. apoštolských bratov (vyznačovali sa apokalyptickým blúznením). Ich zakladateľom je Gerhard Segarelli z Parmy, ktorého odmietli prijať do františkánskej rehole.
V snahe obnoviť cirkev vystúpil v roku 1260 so svojimi myšlienkami a vyvolal celý rad neporiadkov. Jeho spoločenstvo sa vyznačovalo radikálnou chudobou, ale aj otvorenou nenávisťou voči cirkvi.
Pápeži Honorius IV. (r. 1286) a jeho nástupca Mikuláš IV. falošných apoštolov prísne odsúdili. Ich zakladateľ bol roku 1294 inkvizíciou odsúdený k celoživotnému žaláru a roku 1300 ako "nenapraviteľný heretik" upálený.
V jeho myšlienkach pokračoval Era Dolcino, ktorý vojenskými výpravami ohrozoval okolie pri Vercelli, kde sa opevnil. Roku 1307 bol popravený.
Článok Judák, V., INKVIZÍCIA I., In HR, č.4, Roč. XIV, 2003, s.14-15:
Komentáre