Ak posudzujeme inkvizičný proces nezaujato, musíme uznať, že aj napriek tomu, že má veľa nedostatkov, znamenal pokrok v jurisdikčnej praxi tých čias.
Zistenie viny nebolo ponechané svojvôli alebo náhode, ale vzdelaným členom dominikánskej rehole, ktorí vôbec neboli krvilační, ako ich často predstavuje neskoršia literatúra.
Inkvizitátor mal predovšetkým povinnosť vyzvať všetkých (robilo sa to zvyčajne kázňou na námestí), ktorí sa cítili vinnými herézou, aby sa sami dostavili k súdu. Keď uplynula lehota na dobrovoľné priznanie, ktorá trvala asi jeden mesiac, boli prijímané udania.
Obžalovaný mal právo sa brániť a ešte pred začiatkom procesu mohol uviesť mená svojich osobných nepriateľov. Ak sa tie nachádzali medzi žalobcami, žaloba bola neplatná. Aby svedkovia nezneužili svoje postavenie inkvizícia vyšetrovala ich mravnú bezúhonnosť.
Pred vynesením rozsudku sa inkvizitátori mali radiť s tzv. boni viri (dobrí muži) alebo periti (znalci), obyčajne aj s biskupom.
Ak obvinený priznal svoju vinu, boli mu uložené kajúce skutky (modlitba, bičovanie, pôst, almužna, púť, nosenie zvláštneho označenia na odeve, väzenie alebo vyhnanstvo).
Ak mu však bola dokázaná vina, ktorú on nepriznal, bol vydaný tzv. svetskému ramenu (svetskej moci), ktorá vykonávala trest smrti upálením.
Článok Judák, V., INKVIZÍCIA II., In HR, č.5, Roč. XIV, 2003, s.15-18:
Komentáre
.
sygon