Zvláštne procesy boli zavedené proti bosorkám a čarodejniciam, ktoré boli praktizované v období reformácie (aj zo strany protestantských spoločenstiev). Odstránilo ich až osvietenstvo v 18. storočí.
Predsudku, že inkvizícia má na svedomí milióny čarodejníc, každý výskum protirečí. Svedčí o tom aj nedávno vydaný zborník vedeckých prednášok Inquisition, Index, Zensur, Wissenskulturen der Neuzeit im Widerstreit v redakcii cirkevného historika z Munsteru Huberta Wolfa. Jeden zo spolupracovníkov na zborníku Claus Arnold sa vyjadril, že novší bezpredsudkový výskum inkvizície "v porovnávajúcom spôsobe uvažovania môže viesť k naskrze apologeticky použiteľným výsledkom".
Nový pohľad na tento problém sa prejavil tiež pri otváraní výstavy o upaľovaní bosoriek v Dánskej akadémii v Ríme. Dánsky etnológ a historik Gustáv Henningsen, pri príležitosti Jubilejného roku 2000, ktorý vo svojej prednáške poukázal na to, že prenasledovanie bosoriek si vyžiadalo oveľa menej obetí ako sa všeobecne udáva.
V 400-ročnom období procesov tohto druhu sa uvádzalo 9 mil. obetí, kým dnes toto číslo sa reálne pohybuje okolo 50 tisíc. Aj keď si uvedomujeme, že každý ľudský život má hodnotu, ktorú nemožno kvalifikovať v číslach. Prof. Henningsen, autor viacerých diel z tohto odboru, vysvetľoval ďalej, že údaje o smrti v tomto prenasledovaní v katolíckych krajinách sú zvlášť, čo do počtu, nízke. Od polovice 16. storočia až do konca 18. storočia pre viac ako 12 tisíc procesoch s bosorkami v Španielsku, Portugalsku a Taliansku nasledovalo spolu 36 popráv.
V cirkevnom štáte sa čarodejnice nikdy neupaľovali, potvrdil nedávno kardinál Jozef Ratzinger, ktorý stojí na čele kongregácie, ktorá je dedičkou Svätého Ofícia, samozrejme v celkom inom postavení.
Hoci pápež Inocent VIII. bulou z roku 1484 "napomohol" najmä v Nemecku vyšetrovaniu podozrivých osôb z čarovania, proti týmto procesom bol už pápež Alexander IV. a to dvakrát (r. 1258 a 1260). Bosorovanie bolo v rímskych procesoch považované za zločin zasluhujúci si trest smrti až od roku 1623, teda až po "vrchole" európskeho honu na čarodejnice.
Väčšina upálení pripadá na európske kraje, v ktorých Rímska inkvizícia nebola aktívna. Historička Agnes Hallinger udáva v celej Európe (teda nielen tam, kde pôsobila inkvizícia) v honbe proti bosoráctvu, v neskorom stredoveku a v prvej časti novoveku, 60 tisíc obetí pri 110 000 procesoch.
Roku 1486 bol uverejnený spis Malleus Maleficarum (Kladivo na čarodejnice), ktorého autormi boli dvaja dominikánski inkvizítori Heinrich Kramer a Jacob Sprenger. V nasledujúcich 25 rokov sa jeho rozšírenie opakovalo v 14 vydaniach, čo poukazuje, ako správne uvažuje cirkevný historik Bernard Hamilton, že to treba skôr považovať za "symptóm než za príčinu" vzrastajúcej hystérie na prelome stredoveku a novoveku, ktorá sa v 16. a 17. storočí pretvorila na lavínovitý "hon na čarodejnice" (vrcholiaci roku 1620) do takej miery akú stredovek vôbec nepoznal.
Panuje nesprávna mienka, že upaľovali len ženy. Predovšetkým v Škandinávii odsúdili často ako bosorákov aj mužov, na Islande dokonca výhradne len mužov.
Článok Judák, V., INKVIZÍCIA II., In HR, č.5, Roč. XIV, 2003, s.15-18:
Komentáre
InkvizíciaII-Agenda čarodejníc