Blog rímskokatolíckeho kňaza

Všetky som si ich dôkladne prečítala - chápem, že sa cirkev snaží vysvetliť inštitút inkvizície zo svojho hladiska.

Nechápem však ten striktný postoj, naznačený už v prvom článku: Nebudem reagovať na komenty. Prečo?

Okrem cirkevného hladiska predsa existuje aj iné. Nie je ním iba literatúra, ktorá - podľa tu prezentovaného názoru - urobila z inkvizície to, čo z nej skutočnosti nebolo. Sú to predsa aj historické fakty, zrnuté v análoch archívov či už slovenských, alebo svetových.

Osobne som sa o túto tému zaujímala aj vďaka svojej práci, kde som spracovala posledné ,,bosorácke" procesy severného Slovenska. Navštívila som štátny archív v Bytči aj mestský žilinský archív. A dozvedela som sa zarážajúce veci. Ešte koncom 18 sotorčia, teda v období, ktoré sa volá osvietenecké, kedy už naplno vládla urbárska reforma Márie Terezie, bolo v Rajci odsúdených za bosoráctvo 14 žien.
Známy je aj bosorácky proces s Barborou Mikundovou v Žiline. Tá bola v roku 1763 obvinená, že svojim nemravným životom dovliekla do mesta mor. Prešla takz. Božou skúškou. Priviazali jej na nohy kameň a hodili ju do studne na Marianskom námestí. Podstata skúšky bola v tom, či vypláva na hladinu. Ak áno - je bosorka a treba ju upáliť. Ak nie, je nevinná a zaslúži si kresťanský pohreb. Táto žena bola usmrtená a odsúdená inkvizičným procesom.

Nedá mi namietnuť aj proti tvrdeniu, že normálny inkvizičný postup predpokladal spoluprácu cirkevnej a štátnej moci. A že rozsudok vykonávala svetská vrchnosť. Nebolo to tak - aspoň nie vždy a všade. V roku 1756 totiž cisárovná Mária Terezia vydala dekrét, v ktorom nariadila, že konečný rozsudok môže byť vykonaný iba v jurisdikcii cisárskeho dvora. Prakticky to znamenalo, že každý ,,bosorácky" proces sa mal riešiť na cisárskom dvore.

Prípady zo Žiliny a z Rajca však dokazujú, že sa tak nedialo, že tu tieto procesy prebiehali samovolne, vlastne akoby načierno. Po ruke je aj vysvetlenie - cisárovná v tom istom čase zrušila aj jezuitský rád. Nečudo, že sa bránil po svojom a jej nariadenia nerešpektoval. Netvrdím tým, že inkvizičné procesy prebiehali v režii jezuitského rádu, ale ak neposluchal cisarovnu ten, prečo by ju mali nejakí fanatickí inkvizítori?

Odhliadnuc od tohto všetkého, kde vlastne pri inkvizičných procesoch zostalo jedno z božích prikázaní - Nezabiješ?

Predpokladám, že ako bolo avizované, na tento koment nepríde odpoveď. Napriek tomu dúfam, že si ho prečítajú iní, pretože proti takému poňatiu inkvizície, aké je tu podané, stoja fakty, zaznamenané v kronikách a archívoch. A tam sú posledné inkvizičné procesy podávané očitými svedkami. Je to dosť hrôzostrašné čítanie.

Treba poznať aj logiku veci. A tu je veľa veľa predsudkov a povier.
Účelom svätej inkvizície bolo posúdiť, či niekto vystupuje proti ústrednému výkladu Písma, teda kánonu, ktorý sa snažil mať pod kontrolou pápež. Teda úlohou inkvizície nebolo trestať a to ani inkvizícia nikdy nerobila.
Ostatné je doslova svetskou záležitosťou, pretože feudálne zákonodarstvo bolo zmesou zvykového práva a výkladu Božích prikázaní, teda niečo ako dodnes je islámske právo šaríja. Treba si uvedomiť, že najmä v stredoveku ľudia nijako nerozlišovali svoju bežnú životnú skúsenosť na svetskú a náboženskú.
Teda ak tu niekto obviňuje inkvizíciu za to, že nedodržala Božie prikázania, tak nemá pravdu. Inkvizitátor posúdil konkrétny prípad z pohľadu toho, či sa dotyčná osoba dopustila herézy, alebo či ohrozuje Božiu obec nejakou formou pohanstva a svetský zákon prevzal vinníka a naložil s ním v podstate podľa zvykového práva.
Rozšírenie inkvizičných súdov do niektorých oblastí svetského života bol veľký pokrok, pretože postupne obmedzil svojvôľu feudálnych pánov na ich území. Zároveň to bol jeden z mnohých politických krokov, ktorým sa rímska stolica snažila získať nadvládu nad slobodnými feudálmi.
Čarodejnice sú zvláštna kapitola dejín. Treba si uvedomiť, že viera v čarodejnice a ich mocja prastará a prenasledovanie čarodejníc bolo súčasťou zvykového práva najmä germánskych kmeňov, ale aj slovanských a iných. V moc čarodejníc sa skrátka verilo rovnako, ako dnes veríme v koncepciu viny a na tom máme založené trestné právo. Pritom je to úplne rovnaká povera.
Rímska stolica vystupovala pomerne dlho proti čarodejníctvu ako proti pohanskej povere. Napriek tomu sa počas celého stredoveku procesy proti čarodejniciam dialy bez účasti katolického kléru.
Zásadný zlom nastal v období reformačných a protireformačných bojov, kde sa každý argument v rámci náboženskej vojny stal vhodným ospravedlnením mocenských zápasov mocných feudálov. Vtedy sa zdvihla veľká vlna čarodejnických procesov na oboch stranách konfliktu. Zaujímavosťou je, že na počet veriacich najviac procesov proti čarodejniciam mali kalvíni.
Chcem zdôrazniť, že tieto procesy boli súčasťou dobového svetonázoru, nie iba cirkevného kléru, tak ako sa to zväčša predpokladá.
Mária Terézia ako osvietenská panovníčka neuznávala bosoráctvo, čo neznamená, že s ňou súhlasilo obyvaťelstvo cisárstva. Preto sa pokúsila, podobne ako v iných prípadoch, obmedziť zemské práva feudálov tak, že si osobovala práva byť odvolacou inštanciou. A podobne, ako v iných prípadoch, sa jej to neveľmi darilo, feudáli si obmedzovať svoje práva dobrovolne nedali. Poznamenávam, že prax bola vtedy taká, že inkvizitátora o posúdenie čarodejníctva väčšinou požiadal feudál, na území ktorého prípad nastal a on aj menoval súd a mocenské nástroje, ktoré proces zabezpečili.
Inkvizitátor musel byť schválený Rímom, ale často to boli členovia učených rádov, alebo absolventi svetských teologických univerzí, čo bol napríklad slávny prípad honu na čarodejnice v Čechách, kde Jindřich František Boblig z Edelstadtu bol nedoštudovaný právnik kanonického a svetského práva vo Viedni, teda ani kňaz, ani mních iba cisárskym dvorom poverený inkvizitátor.
Podľa mojej mienky sa katolická cirkev najviac pošpinila inkvizičnými procesmi v Španielsku, kde sa Jezuiti ochotne nechali vtiahnuť do reconquisty proti Maurom a Židom, kde sa jezuiti stali nástrojom masového vyhladzovania obyvateľstva. Inak bola väčšina inkvizitátorov v podstate vedcami, alebo lepšie odborníkmi na sväté písmo a jeho výklad. To, čo dnes považujeme za krutosť a nezmyselné vraždenie v dobovom kontexte bolo chápané ako ochrana spoločnosti pred zlom. A aký je rozdiel medzi vtedy a dnes, keď zatvárame ľudí do väzení pretože veríme, že sú vinní, pročom už dnes je to z vedeckého hľadiska nezmysel.

Ja Vám neberiem Váš pohľad a zistené skutočnosti - aj články, ktoré tu predkladám, sú napísané nie z hlavy jedného človeka - cirkevného historika a už teraz nitrianskeho diecézneho biskupa J. E. Mons. Viliama Judáka... verím, že k takým tvrdeniam použil aj historické pramene... ja tu však nerozoberám 18. storočie a problematiku Žiliny a Rajca - to ste si asi všimla... a to, že som hneď v úvode písal, že nebudem dávať commenty je jednoduché na pochopenie - každý má svoju pravdu - ako mi to raz bolo povedané na jednom fóre, kde som dával tiež pre historický pohľad aj tieto články a viem, čo z toho bolo - každý má svoju pravdu - a preto je z mojej strany zbytočné reagovať na históriu, ktorú tu predkladám len ako historickú štúdiu... ja to poskytujem ako jeden z mnohých pohľadov na túto tému...

Prajem pekný večer.

že sa stopy po takychto inkvizičných procesoch dajú nájsť aj priamo v našich mestakých archívoch, že vlastne Slovensko patrí medzi krajiny, kde sa diali posledné inkvizičné procesy, aj keď viem, že v Rusku boli napríklad ešte aj začiatkom devätnásteho storočia.

Mária Terézia sa síce snažila zrušením jezuitského rádu oslabiť, resp. rozdrobiť moc cirkvi, ale aj tieto procesy ukazujú, že sa jej to nedarilo. Pokiaľ viem, žilinský proces bol vedený mestským magistrátom, pod dozorom františkánov, riadený podľa starobylého Malleus Malloficarum, teda podľa inkvizičných pravidiel, aj skúška vodou bola presne podľa tejto ,,inkvizitátorskej" učebnice.

Z hladiska svetových dejín by sa iste ešte našlo veľa zaujímavosti ohľadne tejto témy, myslím si však, že dosť hovorí aj to, čo sa dialo u nás doma.

DvC, píšeš, že „úlohou inkvizície nebolo trestať a to ani inkvizícia nikdy nerobila, ostatné je doslova svetskou záležitosťou...“.
nech bolo úlohou inkvizície čokoľvek a nech trestanie bolo či nebolo svetskou záležitosťou, sotva to z katolíckej cirkvi sníma ťarchu zodpovednosti za to, čo inkvizičnými procesmi rozpútala a za vraždy, ktoré sa udiali na základe rozhodnutí inkvizítorov.
ostatne sám v závere svojho komentu píšeš:

„Podľa mojej mienky sa katolická cirkev najviac pošpinila inkvizičnými procesmi v Španielsku, kde sa Jezuiti ochotne nechali vtiahnuť do reconquisty proti Maurom a Židom, kde sa jezuiti stali nástrojom masového vyhladzovania obyvateľstva.“

a pokiaľ ide o zodpovednosť rkc za obete na životoch ako dôsledok snahy cirkvi o „čistotu viery“, myslím si, že ju príliš nezmenšuje ani fakt, že rozsudky smrti vykonávala svetská moc. je všeobecne známe, že katolícka cirkev bola dlhé stáročia previazania so svetskou mocou, minimálne v tom zmysle, že cirkev
. legitimizovala svetskú moc,
. najvyššie postavení kňazi pochádzali z rovnakej spoločenskej vrstvy ako najvyšší predstavitelia svetskej moci
. bola šedou eminenciou, čo z úzadia svetskú moc de facto riadila

pravda, ak chceme byť k rkc spravodliví, musíme uznať, že napriek všetkým prechmatom cirkevnej a svetskej moci mala cirkev veľký podiel aj na tom, že európska civilizácia postupne nadobudla vysoký stupeň organizovanosti a sebareflexie, vďaka ktorej aj bežný, neprivilegovaný občan súčasnosti získal relatívne vysoký stupeň slobody.

a zrejme pre dnešného priemerného človeka aj najviditelnejšie, pretože sú - tak ako písal kňaz Jozef - dofarbené a skreslené literatúrou - ale zásah inkvizície možno vypátrať aj v iných prípadoch.
Bytču kúpil napríklad na prelome šestnásteho a sedemnásteho storočia jezuitský rád. Na jeho chválu treba povedať, že sa tu zriadil hospic pre chorých, nakazených morom. Kraj bol, je a hádam aj bude známy tým, že tu žilo množstvo mastičkárov a bylinkárov, ľudových liečiteľov, ktorí by pri potláčaní morovej epidémie iste vedeli dobre pomôcť. Je zvláštne, že práve v tomto období sú proti ním v análaoch bytčianskeho štítneho archívu vedené viacere procesy, v ktorých boli obvinení z toho, že sú ,,prisluhovači diabla". Trestom pre nich síce nebolo upalenie a smrť, ale ,,iba" odťatie pravej ruky - aby nemohli vykonávať svoje remeslo...

A o jezuitskom hospici, či nemocnici tu nájdeš správu - od vyšetrovacej komisie, ktorá prišla z cisárskeho dvora. Bol zanedbaný, špinavý, ľudia ležali na otiepkach slamy, v zatvorenej, uzamknutej miestnosti, bez vody, bez hygieny... Kto sem vkročil, mal ortiel smrti podpísaný. Najčastejšie používaným liekom bola modlitba. A ľudovým liečiteľom, ktorí by mohli zdarne túto epidémiu pomáhať potlačiť, odtínali pravé ruky...

od vtedajších majiteľov Bytčianskeho panstva, myslím, že to bola mladšia generácia Thurzovcov.

Bola to pre Bytču dosť tragická udalosť, pretože dovtedy patrila k centrám slovenskej vzdelanosti. Palatín Juraj Thurzo, ktorý bol jej vlastníkom niekedy v šestnástom storočí (dátumy by som si musela upresnit z lexikónu slovebských dejín) bol evanjelikom a vybudoval ju na svoj obraz vzdelaného, svetaznalého, scestovaného muža. Stala sa kultúrnym aj vzdelanostným strediskom horného uhorska. V sedemnástom storočí však Thurzovci začali Bytčianske panstvo prenajímať a tak sa dostala aj do rúk jezuitského rádu.

Hm, snáď nám tá naša slovenská historia dokáže tiež niečo poodhaliť, Daimonion, a myslím si, že treba načúvať aj jej hlasu...

Som rád, že sa tu o tom trocha diskutuje. Ja som asi dva roky svojho života venoval štúdiu stredoveku a hlavné, čo som pochopil je, že pričasto robíme jednu chybu: na minulosť sa pozeráme z dnešného hodnotového systému.
Inkvizícia vznikla v stredoveku ako nástroj boja proti heretikom, ktorí od počiatku kresťanstva boli neustálov hrozbou tejto viery. Príčina je v tom, že výklad sv.Písma môže byť ľuibovoľný, s čím istotne nebude kňaz Jozef súhlasiť :) Do založenia sv. Inkvizície bola orgánom na jediný správny výklad viery synoda biskupov, teda akýsi zjazd, kde sa dohodli na tom, čo je správne a čo nie je. Túto tradíciu založil najvýznamnejší zakladateľ kresťanstva (snáď mi to kňaz Jozef odpustí, je to napokon iba môj názor) cisár Konštantín, ktorý zvolal prvú biskupskú synodu, na ktorej sa posúdili problémy so štiepením viery. Táto prax mimo iné umožnila udržať jednotu európskeho teritória, jednotu myšlienkových rámcov, teda to, z čoho napokon vznikla jedna mocná kultúra, ktorej hovoríme západná civilizácia.
Inkvizícia bola úspešným pokusom pápežov, ako zobrať demokratickú formu riešenia náboženských otázok z rúk biskupov pod pápežský dozor. Naďalej bola hlavným nástrojom na udržanie jednoty kresťanstva. Ja si myslím, že máloktorej európskej inštitúcii môžeme byť viac vďační za to, že sme dnes tým čím sme, že vznikla veda, že existuje Európa, že sa naša kultúra úspešne rozšírila do celého sveta, ako inkvizícii. A o tom sa vôbec nehovorí. Všetci spomínajú čarodejnice, pričom oveľa viac čarodejníc upálili protestanti bez akejkoľvek inkvizície jednoducho na základe toho, že sa protestantskí veriaci rozhodli, že nejaká bláznivá ženská je čarodejnica.
Som toho názoru, že ak dnes sudca odsúdi sériového vraha na základe koncepcie viny na doživotie, tak ide spať s rovnako dobrým svedomím, ako keď inkvizítor v 17-tom storočí správanie (z dnešného pohľadu psychotickej) ženy ako posadnutosť diablom a tá bola spoluobčanbmi upálená za živa. Neporušil nijaké Božie prikázanie.
Treba si myslím uvedomiť, že ak sa chceme pozerať na stredovek, alebo aj novovek toho 17-18teho storočia, tak by sme sa mali predovšetkým pozrieť dobovými očami, tak ako by sme pravdepodobne očakávali od našich prapotomkov, aby nás nesúdili za ich viny, ale iba za naše.

Rozhodne sa nepovažujem za znalca novoveku a už vôbec obdobia panovania Márie Terézie Habsburskej, ale mám doma o nej životopisnú knihu, a tak sa mi nezdá, že by bojovala proti cirkvi. Bola totiž veľmi bigotná katolíčka. Bojovala proti jezuitom, čo bolo vtedy v európe dosť v móde. Jezuiti boli podozrievaní z toho, že sa snažia ovládnuť panovnícke dvory a vykonávať tal vlastnú moc nad svetom To bola taká obľúbená dobová konšpiračná teŕia. Mala taký úspech, že vtedajší pápež dokonca rád zrušil.
Mária terźia bojovala proti tmárstvu a snažila sa získať absolútnu moc v ríši. Preto nebojovala proti cirkvi, ale proti feudálnej moci biskupov, a rádov, ktorí boli majiteľmi obrovských rozlôh pôdy. A v politickom boji sa používa taká zbraň aká je účinná. Preto Mária Terézia vytiahla proti cirkvi bosorácke tmárstvo ako zbraň politickéjho boja, pretože to mal byť pokus o oslabenie vplyvu cirkevných inštitúcií na svetské právo. Výsledkom toho procesu je to, že právo sa stalo čisto svetské.
Z celkového nadhľadu to bol celkový covilizačný ťah, ktorý postupne rozbíjal jednotu Európy v duchovnej oblasti, ktorý viedol k tomu, že viera je individuálna vec, kdežto právo je kolektívna. To má zasa dôsledok, že právo stratilo svoj mravný základ a stalo sa samočinným mechanizmom (ja ako evolucionista rád poviem memeplexom). Kým v stredoveku bolo právo súčasťou obce, ktorá bola ľuďmi pociťovaná ako niečo im vlastné, dnes všetci pociťujú právo ako neosobnú inštitúciu, ktorá funguje nad nimi a proti nim.
S určitou nadsádzkou sa dá povedať, že týjm, že sme prestali upaľovať čarodejnice, stratili sme kontrolu nad obcou, a memplexy neosobného a neosobnme spravodlivého práva sa od nás oslobodil a žije si svojím vlastným nezávislým životom.

„na stredovek ... by sme sa mali predovšetkým pozrieť dobovými očami“

aj s tým, že

„Inkvizícia bola ... hlavným nástrojom na udržanie jednoty kresťanstva. ... máloktorej európskej inštitúcii môžeme byť viac vďační za to, že sme dnes tým čím sme, že vznikla veda, že existuje Európa, že sa naša kultúra úspešne rozšírila do celého sveta, ako inkvizícii.“

no súčasne treba dodať, že onej nesporný pokrok, ktorý západná civilizácia dosiahla, nebol zďaleka len výsledkom pôsobenia inkvizície a katolíckej cirkvi, a že dokonca cirkev v ňom neraz zohrala úlohu negatívneho katalyzátora...

nemožno predsa ospravedlniť napríklad lynchovanie tým, že ako reakcia naň sa postupne vyvinulo viac-menej spravodlivý právny poriadok, ktorý ukladá žalobcom preukázanie viny obžalovaného a obvinenému dáva právo na obhajobu...

,,spískala" inkvizícia, je dielom troch nemeckých inkvizítorov Heinricha Kramera, Henricha Institorisa a Jakuba Sprengera a táto kniha je dobovým svedectvom o tom, čo inkvizícia rozumela pod ,,čarodejníctvom". Rovnako by si mohol obhajovať aj otrokársky systém - v svojej dobe bol pokrokový, no my ho vnímame ako system zotročujúci telo aj ducha. Je to vec interperetacie.
Možno by bolo vhodne niečo citovať z Maleus maleficarum, pretože táto ,,učebnica inkvizície" sa používala od 14 až do 18 storočia, aj keď v istých dobách patrila k zakázaným knihám. Ja iba malú citáciu z českého prekladu:

" Všechno čarodějnictví pochází z tělesného chtíče, který je u žen neukojitelný,. proto, aby se uspokojily, spustí se třeba s ďáblem.Čarodějnice mají velikou moc nad tělesnou žádostivostí a milostným vzplanutím. Spolčení s ďáblem obvykle provází pohlavní styk jako akt smlouvy a tím pak získávají moc a schopnost přikazovat démonům, aby konali zlé skutky. Skrze ženy posedlé a čarodějnice dochází k propojení zlých mocí a jejich neomezený přístup do světa lidí, kde pakškodí na majetku i životech.“

Kladivo na čarodejnice formou inštruktážnych pokynov vysvetľuje proces stíhania bosoriek alebo čarodejníkov. Z neho sa tiež dozvedáme, že svetský sudca mohol vyniesť rozsudok smrti iba vtedy, ak cirkevný tribunál vopred celú záležitosť prejednal a uznal vinu obžalovaného. Každý obvinený musel byť vydaný cirkevnému súdu ihneď, keď si ho vyžiadal. Pokiaľ cirkevný tribunál uznal vinu, odovzdal odsúdeného svetskej vrchnosti, aby vykonala trest. Inkvizítor bol akýmsi ”lietajúcim” sudcom, ktorý sa presúval od mesta k mestu, aby vykonával svoje obávané remeslo k rešpektu ”samopašných” veriacich. Všade, kde sa objavil, vyvesili na dverách kostolov, úradných a verejných budov vyhlášky, v ktorých mešťanov vyzval, aby ”konali svoju bohumilú povinnosť”, dokázali, že sú ”pravými dcérami a synmi cirkvi”, teda, aby udali všetkých podozrivých z čarodejníctva. Kto tak urobil, bol zahrnutý požehnaním i peniazmi. ”Kto však úmyselne zamlčí, že niekoho podozrieva z čarodejníctva”, stálo vo vyhláške, ”bude potrestaný cirkevnými a inými trestami.”

tak lynčovanie sa vždy v našej a myslím, že v každej kultúre považovalo za exces. Od počiatku ľudstva existuje v každej komunite nejaký právny poriadok, ktorému sa odborne hovorí zvykové právo. Je to samoorganizácia ľudskej svorky. Je to pre človeka prirodzený poriadok, s ktorým sa ľahko vnútornhe stotožní. Oveľa ľahšie, ako s tým neosobným právnym memplexom, ktorý je nevyhnutný, keď veľkosť spoločnosti prekročí prirodzené hranice 100-150 členov.

Pokrok je subjektívna, nie objektívna kategória. Existuje vývoj, ktorý je neosobný a nie je zaraditeľný do nijakej mravnej kategórie. Napríklad všetko živé je založené na diferenciácii informácie a na selekcii prírodným výberom. Je to dobré, alebo zlé? Skrítka to je a nijaký mravný imperatív s tým nie je spojený.
Či je nejaký vývoj pokrokom, alebo degresom je čisto osobné hodnotenie a to je dané dobovými memplexami.
Takže v 17-tom storočí bolo veľkým pokrokom, ak ľudia aktívne viedli zápas za náboženskú čistotu proti dielu Diabla.

som čítal v anglickom preklade tu http://www.malleusmaleficarum.org/
Je to typické vedecké dielo tej doby, je to dosť prepracovaný náboženský traktát. Zaoberá sa predovšetkým dielom Zla, ako zlo rozornať, ako ho zaradiť do kontextu Božieho diela. A s tým následne navrhuje aj metódy, ako proti Zlu postupovať.
Takže dnešný dobový pohľad je, že je to inštruktážna kniha na prenasledovanie čarodejníc, vtedajší je, že je to vynikajúci nástroj na rozpoznanie Zla.
Inak ako autori sú uvádzaní dvaja dominikánski mnísi Jacob Sprengler a Heinrich Kramer, teda tí, ktorí na to boli poverení pápežskou kúriou a ko teologicki zdatní odborníci. Dnes by sme povedali, že vedci.
Kladivo na čarodejnice zaviedlo do procesov proti čarodejniciam jednotný právny rámec, kde dokonca bolo prvý raz v dejinách proti zvykovému právu v germánskych oblastiach aj právo na obhajobu, prevzaté z rímskeho práva.

lebo každý človek je subjektívna bytosť so subjektívnym vnemom, mám dojem, že by si bol v stredoveku inkvizícii veľmi podozrivý a obvinili by ťa z kacírstva a že v rámci vtedajšieho neosobného vývinu doby by si sa ocitol v jednej kategorii s Koperníkom a Gallilleom.

Problem je práve v tom čisto osobnom hodnotení, danom dobovymi memplexami. Nemyslím, že ľudia zo sedemnásteho storočia, ktorým sa ocitli príbuzní vo väzeniach, mučení, vypovedaní, prípadne usmrtení, v kútiku duše nerozmýšľali o tom, či ten zápas za nábožensku čistotu proti dielu Diablu je naozaj podľa Božieho poriadku.

ako tvrdenie, že inkvizícia bola v svojej dobe pokrokovou záležitosťou. Bola panovníčkou, ktorá sa prispôsobila požiadavkam doby a vedela narábať so zbraňami, ktoré jej boli dané v rámci jej možností. Hoci v mladosti mali vplyv na jej výchovu práve jezuiti (mala osobného učiteľa jezuitu), vedela dospieť k rozhodnutiu zrušiť rád. Pre mňa je to dosť silné svedectvo, ktoré svedčí proti zaužívanému názoru, že bola ,,bigotná". Katolicizmus sa v tej dobe nedal obísť, ak by bola otvorene bojovala proti nemu, oslabilo by to jej politickú moc. Skôr to bola múdra panovníčka, snáď jedna z najmúdrejších v našich dejinách.

Obávam sa, že dnes sa všeličo prisudzuje cirkvi, pod čím sa rozumie zhruba táto predstava: kdesi je Pápež, ktorý zlomyselne ťahá nitkami biskupov a kňazov, ktorý riadi mníšske rády za účelom ovládania poverčivého ľudu.
Lebnža takto to vlastne nikdy nebolo. Vlastne počas obdobia vývoja kresťanstva mal nad veriacimi sv.Otec oveľa nižší vplyv, ako dnes, hoci pochopiteľne celý čas sa snažil tento vplyv zväčšiť. Treba si uvedomiť, že až do 18-teho storočia bol zvrchovaným pánom na eur´pskom území feudál. Spočiatku úplne, neskôr s posvätením Ríma on menoval biskupov. Feudál používal náboženské inštitúcie na presadzovanie svojich záujmov rovnako, ako sa snažili cirkevní hodnostári presadiť svoje záujmy proti feudálom.
Drvivá väčšina procesov proti čarodejniciam bola svetskými súdmi, nie cirkevnými a inkvizícia bola používaná ako nástroj feudálnych sporov. Z určitého moralizujúceho pohľadu sa dá povedať, že nástroj inkvizície sa katolíckej cirkvi vymkol z rúk a stal sa mocenským nástroja kde koho, hlavne v dobách náboženských vojen v Európe.
Už som spomínal prípad v Čechách, ktorý bol sfilmovaný Otakarom Vávrom v diele Kladivo na čarodejnice, ktorý bol typickou udalosťou.
V šumperskom kraji bláznivá starena robila nejaké manipulácie s hostiou, čo vyvolalo paniku medzi obyvateľstvom. Niekto sa obrátil na miestnú feudálku, ktorá pochopiteľne zorganizovala inkvizičný súd. A smola bola v tom, že ako inkvizitátor bol povolaný svetský sudca Boblig, ktorý bol pravdepodobne fanatickým dogmatikom, alebo to bolo typické ziskuchtivé hovädo, ktoré si z procesu spravilo dobrý biznis. Inkvizícia bola zneužitá v prospech niektorých jedincov. A právom sa možno opýtať - kto tu je vlastne cirkev? Predsa uzbožní obyvatelia Šumperska. Samotbný proces bol jednoznačne proti záujmom katolíckej cirkvi a proti princípom, ktoré pôvodne do sv.Inkvizície vkomponovala.

Súhlasim v tom, že v tomto prípade je to jednostranný, navyše umelecký pohľad, síce viažuci sa ku konkrétnemu prípadu, ale dosť skresaný individuálnym vnemom, z ktorého vyplýva, že inkvizítorske súdy boli zenužívané svetskou, resp. feudálnou mocou, čo v prípade pohľadu na inkvizíciu ako celosvetovú záležitosť nesedí.
Sám si písal, že v Španielsku sa inkvizícia dopustila genocídy na tamojších Mauroch a Židoch. Túto genocídu mohla zastaviť len inkvizícia - nebola ani v moci feudálov, ani kráľa, ktorým sa celkom vymkla z rúk. Ak sa ešte dobre pamätám, zomrelo tam vtedy cez 14 000 ľudí. Na stredovek je to vysoké číslo. Smutné je, že tu nešlo o bosorácke či čarodejnícke procesy, títo ľudia boli obvinení za šírenie vtedajších epidémií. Boli to síce obvinenia vykokonštruované, za ktorými stála snaha prevziať ich majetky, resp. zbaviť sa dlžob, ale vďaka inkvizičným procesom boli vyhladené celé obce. Táto genocída sa netýkala iba chudobných ľudí, ale aj samotných feudálov, ktorí mali v rodokmeni židovský či maurský pôvod a svetska moc ich nedokázala uchrániť.

ale jednoznačne nezodpovedajú tomu, čo tvrdia historici. Šumperský prípad bol typický prípad čarodejnického procesu a Vávra ho pomerne presne zrekonštruoval z dobových spisov, pričeom jeho subjektívny vklad bol práve v zdôraznení vplyvu cirkvi, pretože trpel rovnakými predsudkami, ako ty.
A ja som nenapísal, že sv. Inkvizícia robila genocídu v reconquiste, pretože to nezodpovedá historickým faktom. Jezuitský rád bol v Španielsku poverený vedením inkvizičných súdov. Kráľ Ferdinand Aragónsky a kráľovná Isabela Kastílska rozpútali proti južnému Španielsku dobyvačnú vojnu, ktorej dali vznešený názov Reconquista a jezuiti sa zapojili na dobytých územiach do procersov proti Židom a moslimom priveľmi ochotne, aspoň podľa mojej mienky. Samotný proces sa veľmi rýchlo zvrhol v obyčajnú genocídu, keď stačilo niekoho označiť za vyslanca Diabla a hneď sa proti všetkým reguliam inkvizičných procesov zorganizaval proces ktorý skoro vždy viedol k odsúdeniu zo spojenia z Diablom. V podstate to fungovalo podobne ako stalinské procesy. Takže to je typický a najmasovejší príklad zneužitia inkvizície na mocenské zájmy dvoch panovníkov.

že ani jeden zo spoludiskutujúcich tu neragoval na moje porovnanie s dneškom, keď často tí istí, čo odsudzujú v zásdade historicky nesprávne sv.stolicu z čarodejnických procesov, by pokojne poslali brutálneho vraha na smrť s tým že je posadnutý akousi nedefinovateľnou vinou.

je ako každé tvrdenie subjektívne, ale rozhodne nie moje. Ja iba citujem názor historikov, podľa ktorých bola z vtedajších európskych osvietenských panovníkov najbigotnejšia. Len jezuitov nemala rada, podľa dobovej spikleneckej teórie. Bola vraj hlboko veriaca, veľmi často chodila na všemožné omše, čím liezla na nerva hlavne svojim deťom, ktoré jej to vyčítali a poukazovali napríklad na jeho katolícke francúzske veličonstvo, ktoré sa veru v zbožnosti nepretrhlo.
A ešte - nebolo v moci nijakého panovníka zrušiť rád mníchov, nanajvýš zakázať jeho pôsobenie na vlastnom území. Zrušiť rád mohol iba pápež, ktorý si osoboval právo aj uznať nejaký rád.

zo svojho vlastneho spracovania historických faktov na základe študia, tak ako aj ja svojho. Tak isto by som mohol tvrdiť, že tvoja snaha o subjektivizáciu odníma cirkvi spoluzodpovednosť za inkvizičné procesy a posúva ich na akéhosi ,,neosobného" vinníka.

snáď by nám mohol kňaz Jozef, ak má pravda na to čas, povedať, ako sa k inkvizičným súdom za Ferdinanda Aragonského a Isabelly Kastílskej stavala sv. stolica vtedy. Mám nejaké matné tušenie, že sa pokúšala inkvizičné procesy zastaviť, ale naozaj je to iba hmlistá spomienka na nejakú literatúru o stredoveku

podľa môjho vnímania sveta, je pojem bez obsahu. Taže nepoznám ani spoluvinu.

tak existuje aj subjektivita, a je vlastná každému človeku, nemôžeš ju vynulovať, ani vyabstrahovať, takže vina ako taká existuje aspoň vo forme pocitu a kto jej odoberá obsah, robí zdôvodniteľným a ospravedlniteľným všetko, čo ho sa človek dopustí, od malých spoločenských ,,prešľapov" až po genocídy ďaleko väčšieho rozsahu, než bola tá v Španielsku.

signifikantne vypovedá možno skôr o tom, že Tvoje porovnanie s deškom tu prítomní diskutujúci neprijali za predmet či jadro debaty...

pretože ja neuznávam objektívnosť, ale iba subjektívnosť, takže nechápem v tomto smere tvoje výhrady. No a zasa aby sme boli presní, Koperník a Galileo už nežili v stredoveku a boli to veriaci ľudia, kdežto ja som ateista a ešte k tomu neveriaci. Takže v stredoveku by som bol horší ako pohan, pretože ten aspoň v niečo verí, aj keď chybne. Aj Diabol by bol odo mňa lepší, pretože v končnom dôsledku je tiež Božím synom, ktorý sa vzoprel Bohu.

pretože to je jadro diskusie o vine, či nevine čarodejníc, zločincov, či kohokoľvek. Signifikantné je, že ľudia sa nechcú rozprávať o podstate, ale iba u niektorých vonkajších prejavoch tej podstaty - je to jednoduchšie. To zbnačí že dnes si myslíme, že čarodejnice neexistujú tak tí čo ich likvidovali v minulých storočiach sú vinní, a pri tom sa my všetci nepovažujeme za vinných za utrpenie všetkých zločincov vo väzeniach a na popraviskách, pretože ich považujeme za vinných. Už si treba všimnúť samotné stredoveké slovo ZLO-ČINEC. Sú to jednoducho zlí ľudia, tak ako boli čarodejnice. Nič iné dnes nerobíme, ako vtedy, používame hrubú silu, moc zverenú zástupcom na likvidovanie nepohodlnej a nebezpečnej menšiny.

a možno by si bol vedec zdokonaľujúci inkvizičné pravidlá :).

čisto subjektívne, dáva jej punc objektivizácie. A pri vyjadreniach takéhoto typu (aspoň pre mňa osobne) to prikryť tvrdením, že je to moje vnímanie sveta, je trochu alibistické.

Aj mňa by zaujímal postoj kňaza Jozefa k pojmu viny a spoliviny.

diskusia o vine sa už vymyká tomuto článku. Ak ccheš so mnou o tom pohovoriť, skús si prečítať môj článok Osudovosť (http://www.daimonion.sk/wp/?p=55), kde som vyjadril v kocke svoj pohľad na slobodnú vôľu, a potom o téme diskutovať najlepšie o tom tu:
http://www.daimonion.sk/obsah/aem/bb/viewtopic.php?f=10&t=4

ale človeka, ktorý ČINIL ZLO a za to zlo nesie následky - v trestnom zákone vopred stanovený trest.
a čo sa trestu smrti týka, všeobecný trend v západnej civilizácii je tresty smrti rušiť, a nie na nich trvať alebo ich zavádzať...
ako by si si Ty predstavoval riešenie situácie, kedy sa niekto previní proti „pravidlám hry“?
veď aj v športe za to ide na trestnú lavicu...

nemám v tom celkom jasno. Na jednej strane je akákoľvek výpoveď o čomkoľvek subjektívna, na strane drhej je súčasťou niečoho, čo by sa dalo označiť ako objektívne. Lenže každá výpoveď je zároveň spolutvorcom toho objektívna, tak potom je to objektívno do určitejmmiery subjektívne. Skrátka niekde je principiálna chyba.

čo ak je to presne tak, že prienik subjektívnych výpovedí je aproximáciou objektívna? že objektívno v absolútnej podobe je pre poznávajúci subjekt nedostupné???

ale vidno trend. Ak ešte v 19-tom storočí bol idiot rovnako zodpovedný za trestný čin, teda bola uznaná jeho vina, tak dnes tvrdíme, že nie je schopný rozoznať dosah svojho správania sa a spoločnosť miesto toho, aby ho trestala, postará sa oň. Postupne sa rozširuje škála "neviny". Dnes aj tí zločinci a najmä tí, ktorí páchajú tie najabsurdnejšie činy, sú vlastne odsúvaní do špeciálnych zdravotníckych zariadení - detenčných väzníc. Ešte ich síce uznávame za vinných, ale už sa skôr snažíme o to, aby boli oddelení od tých, o ktorých si myslíme, že sa môžu "polepšiť". Ale to je hrubá fikcia. skoro tretinová recidivita hovorí, že prinajmenšom tretina odsúdených z nejakého dôvodu nemôže za to, ako koná, takže sú rovnako vinní, ako čarodejnice v 17-tom storočí. A podľa mňa iba malá časť z odsúdených v zásade dokáže prekonať vnútorné nutkania a doživotne potláčať svoje správanie proti vlastnej prirodzenosti. Je to podľa mňa od 5-8% asociálov, čo vyplýva z gauss-laplaceovej distribúcie pravdepodobnosti.

že to, čo kedysi vzišlo ako konanie z čisto subjektívnych pocitov, postojov a konaní, sa neskôr zobjektivizovalo do ťažko nabúrateľných právd, uzavretých do kódexov správania. Preto tvoj osobný postoj vnímam ako snahu o objektivizáciu, ktorá môže mať v konečnom dôsledku - ako napríklad v tvojich tvrdeniach o vine či spoluvine - nežiaduci dosah.

to je jasné, ale v tom, čiexistuje objektívno a čo je jeho podstatou. No ja som tu spomenul jeden z problémov objektívna, že čisto logicky je subjkektívne.

pretože všetky vyplývajú z nedokázateľných predpokladov. ak zmením tie predpoklady, padnú aj pravdy. To je osud akéhokoľvek poznania, pretože poznanie o niečom nie je to niečo, ale iba model toho niečoho v inom prostredí.

dosť ma zaráža, že ako historik tvrdíš, že niečo sa objektivizuje. Pokiaľ viem, dnes história ako veda striktne rozlišuje medzi históriou ako zbieraním faktov a historicizmom, ako subjektívnou interpretáciou týchto faktov, čo je diametrálny rozdiel oproti 19-temu storočiu, keď sa historici pokúšali z dejepisu spraviť exaktnú vedu.

poznanie je len viac-menej (ne)presný model objektívnej reality v inom prostredí.

zaujímavo ste tu filozofovali...

prajem pekný deň!

toť dilema..že?..)))))))

že nepotrebuje víťazov, kým trvá, cítim zimomriavky a škoda, že som natoľko hlúpučká a neznalá tejto problematiky (okrem pôvodu zla), že sa nemôžem zapojiť, inak by to bolo pre mňa ešte zaujímavejšie ;)

ako synonymum pre „svojvoľné“ či „bezcenné“..
osobne si myslím, že subjektívne interpretácie a dokonca špekulácie sú veľmi plodnou súčasťou procesu poznávania..
koniec-koncov, nebola napríklad (celá) grécka filozofia vysoko subjektívna a špekulatívna?
a ajhľa ako sa vďaka nej posunulo poznanie.

na tvojom linku, tu sa začala debata okolo inkvizície a hoci som čakal na vstup kňaza Jozefa, zdá sa, že sa ho nedočkám. V každom prípade ďakujem za plodnú debatu, myslím, že som povedal všetko, čo som chcel.

...

ja osobne rád naštvávam tzv pozitivstov, ktorí veria, že veda hovorí o bytí nespochybniteľnú pravdu. Často napríklad argumentujú, že 1+1=2 a to je objektívny fakt, ktorý platí vždy bez ohľadu na subjekt. Pritom je veľmi jednoduché ukázať, že táto tzv. objektívna pravda vlastne nikdy neplatí, že jej platnosť je daná subjektívne.

grécki filozofi sa snažili nahliadať objektívnu Pravdu...aj keď sa od istého času (sofisti) zamerala na človeka, nemožno podľa mňa povedať, že bola subjektívna...a špekultívna? logika bola v plienkach...

aj ja zdravím Ivanko :)

ako mysliš..ja nemám tolko času,aby som ho marila rozpravanim o niečom,čo sa už dá ťažko meniť..

len ma pobavilo,ako sa tu stretli traja vzdelaní..a aj tak mali problém sa dohodnúť..)))))

a tak je to vo všetkom..čo hlava,to názor..čo oči,to pohľad..:)))
a to nemusím byť ani filozof,ani prekladateľ..ani nič ine..na to mi stači byť človekom,aby som toto vedela..:)))

peknu sobotu..medzi kmitaním sa pristavim..dych nabrať..:))))

nepodceňuj sa

to robili veľmi roztomilým a dôvtipným subjektívno-špekulatívnym spôsobom :).

daimi, ideme sa kúpať, potrebovala by som viac času a rýchlejší net, než tento tu u bud. svokrovcov ;) a skôr by som sa vyjadrila k prenášaniu dnešného pohľadu na minulosť alebo vinu a nevinu či subj. a objektívnosť a ver mi, že veľmi rada, takéto diskusie mi na blogu chýbajú :/

hogino, myslím, že v staroveku bola veľká opovážlivosť hovoriť o niečo výhradne subjektívnom...vtedy sa podľa mňa to subjektívno len nesmelo rodilo a tiež sa osobitosť svojich predstáv trestalo...no zase, nie som odborník...súdim len podľa toho, čo viem...

ellie, ak by ľuďom diskusie nič nové neprinášali, tie pohľady by sa vôbec nemuseli stretať, nemali by zmysel a myslím, že ich prínosom je poznanie ostatných argumentov...mňa to obohacuje, dozvedám sa nové pohľady a to formuje aj môj názor...aj tebe pekný deň :)

* o niečom subjektívnom
*za osobitosť/resp. subjektívnosť

až teraz som si všimol tvoj koment o tom, ako by som ja skončil v stredoveku :) asi máš pravdu, bolo by mi cťou byť vtedy dominikánom a intenzívne hľadať pravdu Božiu... a v novoveku by som možno bol rád spoluautorom Kladiva na čarodejnice :)

v stredoveku tvrdiť, že je niečo subjektívne, keď jediným skutočným subjektom môže byť iba Stvoriteľ by bola v intelektuálnych kruhoch tej doby samovraždy a ak by sa do toho zaplietla inkvizícia tak zrejme doslova samovražda, ak nie púhe bláznostvstvo.

a mne sa z pohľadu dneška jednoducho zdá byť skoro celá grécka filozofia subjektívno-špekulatívna..
no možno je to len môj subjektívno-špekulatívny názor :).

hehe..))))

pritom nechce nič ine,len aby ste sa na vec pozreli aj z ineho pohladu..)))

ja mám dosť v úcte antickú filozofiu. V podstate nastolila základné témy a je základom vývoja poznania celého sveta. Málokto vie o tom, že ovplyvnila aj východné filozofie, do toho rátajúc aj Buddhizmus a judaizmus.
Noa aje základom vedeckej metódy, teda princípu, že svet je posudzovateľný, že možno v ňom hľadať pravdy.
Ale aj čiastkové veci. Napríklad Zenónove apórie vie riešiť až kvantová fyzika a teória relativity a ja to je otázka, že či skutočne. A ja si vždy pri tom predstavím toho Gréka, ako leží pod palmou ne´daleko stáda kôz, grgá po obede a bez akýchkoľvek prístrojov a vedy objavil základné princípy časopriestoru.

diskusia o je aj o vzájomnej snahe porozumieť a hovoriť o tom, čo je druhej strane na tvojom stanovisku nejasné...nejde o spochybnenie správnosti a pravdivosti...nevnímaj prosím snahu diskutovať ako snahu presvedčiť ťa o opaku...:)

aj keď ju poznám len útržkovito, Tvoju úctu k nej zdieľam...

tu hranicu zrejme nepoznam...a nemyslim teraz smerom do seba..ale smerom ku mne..

mám pocit,že mi tu mnohokrát bolo prisudzované niečo,čo sa mojou hlavou ani len nemihlo..

alebo tie hranice má každý individuálne?..

ale zdalo sa mi, že špekulatívne-subjektívnu metódu poznania považuješ za niečo menejcenejšie, ako napríklad vedeckú analytickú metódu.

ak máš pocit, že je ti niečo podsúvané, že ti niekto prisudzuje tebe cudzie výroky a myšlienky (dúfam, že som to v predch. komente neurobila, ide o pocit z toho ako sa na diskusiu pozeráš), tak sa treba bez emócií ohradiť...a neznižovať váhu argumentov diskutujúceho, rozumne ich premýšľať a hľadať miesta, ktoré sú ti nezrozumietľné...

a kde je tá hranica? ak sa ti niekto bude snažiť vnútiť, že je tvoj názor blud a ten jeho je správnejší...do diskusie vstupujeme so snahou porozumieť tomu druhému...netvrdila by som, že niekto aj tak nič nepochopil a že je akákoľvek diskusia zbytočná...takže neodopieram právo diskutovať a nespochybňujem snahu chápať...

no idem ja, pekný zvyšok dňa ;)

hmmm...zamyslime sa..všetci..)))))))

certisko wysluzile ma tak trochu pravdu s tou greckou filozofiu...ona naozaj je subjektivne spekulativna a hodne a to dokonca nielen z pohladu dneska ale aj ich samych v tej dobe..;-)..ale slusi jej to slusi.. je ocarujuca..;)

ellie, jasan, že pre všetkých...

..filozofia je forma vedomia..ved aj sama filozifia v preklade znaci --milujem rozum..
Grecka filozofia sa utvarala Aj (nielen) ako vysledok
spracovania starej mytologie a oslobodzovania sa myslenia z jej zajatia..v greckej filozofii su zarodky vsetkych typov svetonazorov...ako filozof/ucenec chapal svet to sa odzrkadlovalo v jeho uceni a jednotlivych nazoroch od najrannejsich greckych filozofov az po filozofov XYZ a ich skoly..preto ju chapem subjektivnu a spekulativna je lebo sa utvarala prave na zaklade zarodkov a poznania obrazneho vyjadrovania myslienok...
...vela mi dala kniha Robert graves: Recke myty ...mozno sa bude zdat ze nema co spolocne s filozofoiu...ale podla mna predsa len odzrkadluje urcity priebeh spolocenskeho vyvinu tu zivelnost a (ne)uvedomelost aj s jej zakonmi, pritrodnou nicivou silou, ktora nie je pod kontrolou ludi...