Blog rímskokatolíckeho kňaza

Prejavilo sa to konkrétne aj vo fungovaní stredovekej inkvizície, ktorá je dodnes chápaná ako inštitúcia čisto cirkevná. Čo ani zďaleka nevystihuje objektívnu skutočnosť.

Pripomeňme si, že normálny inkvizičný postup práce predpokladal úzku spoluprácu cirkevnej a štátnej moci.

V stredoveku totiž nebolo herézy s čisto náboženským charakterom. Každá heréza bola súčasne previnením politickej podstaty (skôr povahy, pozn.).

Počnúc od čias rímskeho cisára Teodózia I., ktorý povýšil kresťanstvo na štátne náboženstvo (r. 380), heréza bola urážkou cisárskeho majestátu (crimen laesae maiestatis). Preto zákonník Teodózia I., podobne aj neskorší kódex cisára Justiniána, vyslovujú na adresu heretikov trest smrti. Už vtedy štátne zákonodarstvo ukladalo miestnym civilným vládam povinnosť vyhľadávať (inquistio) heretikov.

Teda prvé kroky, ktoré priviedli k vykryštalizovaniu sa inkvizície ako inštitúcie vyšli od štátnej moci, hoci v ranom stredoveku sa s touto aplikáciou zákona takmer nestretávame.

Pôvod inkvizície, podľa niektorých, treba hľadať už v Starom zákone, kde trestom smrti trestali modlárov a rúhačov. Potom bol už len jeden krok k tomu, aby takto chápali aj stredovekých heretikov, takým spôsobom ako chápali starozákonných rúhačov.

Rovnako dôležité boli v stredoveku vplyvy zákona a zvykov barbarských germánskych kmeňov. Problém germanizácie kresťanstva alebo – presnejšie povedané – teutonizácie, bol nakoniec živo diskutovaný v historických vedách. U prvotných Germánov nie kňaz, ale náčelník rodu, a predovšetkým vodca (Herzog) a kráľ bol v priamom spojení s bohmi. Kráľ bol sakrálnou osobou, "pomazaným božím", zjednocoval v sebe svetský i duchovný činiteľ. Vzbura proti dočasnej vláde kráľa bola súčasne vzburou proti náboženstvu, ktorého bol aj sakrálnym predstaviteľom.

Pre toto obdobie stredoveku je charakteristické, že sa nepoužíval trest smrti heretikov. Táto exekúcia sa stala postupne prostriedkom v rukách panovníkov až po roku 1000, keď Cirkev ešte celé dve storočia hľadala inú, pokojnú cestu, najmä prostredníctvom kazateľov, pre získanie tých, ktorí odmietali tradičnú náuku, či iným spôsobom sa postavili voči cirkevnej, či svetskej autorite.

Napríklad francúzsky kráľ Róbert II. dal v roku 1022 v Orleanse na nátlak ľudu upáliť 13 heretikov.

Podobne kráľ Henrich III. dal popraviť väčší počet heretikov lotrinského pôvodu.

Keď sa roku 1115 na sneme v Osissons radili kniežatá a duchovní, ako majú postupovať proti kacírom, ľud vtrhol do väzenia a obvinených upálil, pretože sa obávali prílišnej miernosti duchovných.

Upaľovanie kacírov bolo najskôr oficiálne nariadené roku 1197 kráľom Petrom II. Aragónskym s odôvodnením, že bludári sú verejní nepriatelia štátu.

Roku 1224 cisár Fridrich II. zákonom stanovil trest smrti upálením ako "vhodné potrestanie" lombardských heretikov. On určil, že možno použiť mučenie voči heretikom.

Stredoveká inkvizícia musí byť teda videná na základe vtedy hlboko zakoreneného presvedčenia, že heréza je vzburou proti svetskej moci i proti náboženstvu.

Článok Judák, V., INKVIZÍCIA I., In HR, č.4, Roč. XIV, 2003, s.14-15: