Úvod
V nadväznosti na učenie Druhého vatikánskeho koncilu a osobitne na dekrét Optatam totius1 o kňazskej formácii a v snahe napomôcť primeranú integrálnu formáciu budúcich kňazov uverejnila Kongregácia pre katolícku výchovu rôzne dokumenty, v ktorých podáva usmernenia a presné normy, pokiaľ ide o rozličné aspekty tejto formácie.2 Medzitým sa aj Synoda biskupov v roku 1990 zamýšľala nad formáciou kňazov v súčasných podmienkach, so zámerom usmerniť napĺňanie učenia koncilu ohľadom tejto otázky, ako aj urobiť ho v dnešnom svete zrozumiteľnejším a účinnejším. Následne po synode zverejnil Ján Pavol II. apoštolskú posynodálnu exhortáciu Pastores dabo vobis. 3
Vo svetle tohto bohatého učenia sa predkladaná inštrukcia nechce zaoberať všetkými otázkami citového alebo sexuálneho charakteru, ktoré si vyžadujú pozorné rozpoznávanie počas celého obdobia formácie. Obsahuje len normy týkajúce sa osobitnej otázky, ktorá sa stala v súčasnej situácii ešte naliehavejšou, a to či pripustiť, alebo nepripustiť do seminára a na prijatie vysviacky kandidátov, ktorí majú hlboko zakorenené homosexuálne sklony.
1. Citová zrelosť a duchovné otcovstvo
Podľa nemennej tradície Cirkvi prijíma platnú vysviacku jedine pokrstený veriaci mužského pohlavia.4 Prostredníctvom sviatosti kňazstva Duch Svätý stvárňuje kandidáta novým a špecifickým spôsobom na Ježiša Krista: kňaz skutočne sviatostne reprezentuje Krista, ako Hlavu, Pastiera a Ženícha Cirkvi.5 V dôsledku tohto pripodobnenia Kristovi musí byť celý život posvätného služobníka preniknutý úplným darovaním sa Cirkvi, ako i autentickou pastoračnou láskou.6
Kandidát na kňazskú službu musí preto dosiahnuť citovú zrelosť. Takáto zrelosť ho robí schopným nadväzovať správne vzťahy s mužmi i so ženami a rozvíjať v sebe pravý zmysel pre duchovné otcovstvo voči cirkevnému spoločenstvu, ktoré mu bude zverené.7
2. Homosexualita a posvätný služobník
Od Druhého vatikánskeho koncilu až podnes rozličné dokumenty Magistéria – a najmä Katechizmus Katolíckej cirkvi (KKC) – potvrdili učenie Cirkvi o homosexualite. Katechizmus rozlišuje medzi homosexuálnymi úkonmi a homosexuálnymi sklonmi.
Čo sa týka úkonov, KKC učí, že vo Svätom písme sa kvalifikujú ako ťažké hriechy. Tradícia ich vždy považovala za vnútorne nemorálne a protirečiace prirodzenému zákonu. Z toho plynie, že ich v nijakom prípade nemožno schvaľovať.
Pokiaľ ide o hlboko zakorenené homosexuálne sklony, s ktorými sa stretávame u istého počtu mužov a žien, i tie sú objektívne nezriadené a pre väčšinu z nich sú určitou skúškou. Tieto osoby treba prijímať s úctou a jemnocitom a vyhýbať sa akémukoľvek náznaku nespravodlivej diskriminácie voči nim. Sú povolané plniť vo svojom živote Božiu vôľu a spájať ťažkosti, s ktorými sa môžu stretnúť, s Pánovou obetou na kríži.8
Na základe uvedeného učenia a po dohode s Kongregáciou pre Boží kult a disciplínu sviatostí toto dikastérium považuje za potrebné jasne stanoviť, že Cirkev, hoci hlboko rešpektuje dotyčné osoby,9 nemôže pripustiť do seminára a na vysviacky tých, ktorí praktizujú homosexualitu, prejavujú hlboko zakorenené homosexuálne sklony alebo podporujú tzv. homosexuálnu kultúru.10
Spomínané osoby sa skutočne nachádzajú v situácii, ktorá im vážne bráni nadväzovať správne vzťahy s mužmi i so ženami. Nemožno prehliadať negatívne následky, ktoré môžu vyplynúť z vysvätenia osôb s hlboko zakorenenými homosexuálnymi sklonmi.
Ak však ide o homosexuálne sklony, ktoré boli iba prejavom prechodného problému, ako napríklad ešte neukončenej adolescencie, musia byť minimálne tri roky pred diakonskou vysviackou jednoznačne prekonané.
3. Rozpoznávanie spôsobilosti kandidátov zo strany Cirkvi
V kňazskom povolaní sú dva neoddeliteľné aspekty: bezplatný Boží dar a zodpovedná sloboda človeka. Povolanie je dar Božej milosti prijatý prostredníctvom Cirkvi, v Cirkvi a pre službu Cirkvi. Človek sa slobodne ponúka Bohu, odpovedajúc v láske na Božie volanie.11 Samotná túžba stať sa kňazom nie je dostačujúca a neexistuje právo prijať vysviacku. Je v kompetencii Cirkvi a na jej zodpovednosti, aby definovala predpoklady nevyhnutné na prijatie Kristom ustanovených sviatostí a posúdila spôsobilosť toho, kto chce vstúpiť do seminára,12 sprevádzala ho počas rokov formácie a pripustila ho na vysviacku, ak preukázal, že má požadované vlastnosti.13
Formácia budúceho kňaza musí v sebe spájať štyri hlavné, navzájom sa dopĺňajúce výchovné rozmery: ľudský, duchovný, intelektuálny a pastoračný.14 V tejto súvislosti treba zdôrazniť osobitný význam ľudskej formácie, ktorá je nevyhnutným základom celej výchovy.15 Na pripustenie kandidáta na diakonskú vysviacku si musí Cirkev medziiným overiť, či dosiahol citovú zrelosť kandidáta na kňazstvo.16
Za pripustenie kandidáta na vysviacku je osobne zodpovedný biskup17 alebo vyšší rehoľný predstavený. Tí musia dôjsť k morálne istému úsudku o kvalitách kandidáta po tom, čo ešte pred rozhodnutím vezmú do úvahy názory tých, ktorým zverili zodpovednosť za formáciu. V prípade vážnej pochybnosti v tomto smere nemôžu kandidáta pripustiť na vysviacku.18
Zisťovanie povolania a zrelosti kandidáta je takisto vážnou úlohou rektora a ďalších vychovávateľov v seminári. Pred každou vysviackou musí rektor vyjadriť svoj posudok o predpokladoch kandidáta požadovaných Cirkvou.19
Pri posudzovaní spôsobilosti na sviatosť kňazstva pripadá dôležitá úloha špirituálovi. I keď je viazaný mlčanlivosťou, predsa zastupuje Cirkev na internom fóre. Pri rozhovoroch s kandidátom musí pripomínať predovšetkým požiadavky Cirkvi ohľadne kňazskej čistoty a citovej zrelosti, ako aj pomáhať mu rozlíšiť, či má potrebné predpoklady.20 Zároveň má povinnosť posúdiť všetky osobnostné vlastnosti a uistiť sa, že kandidát nemá sexuálne poruchy nezlučiteľné s kňazstvom. Ak kandidát praktizuje homosexualitu alebo vykazuje hlboko zakorenené homosexuálne sklony, jeho špirituál, rovnako ako jeho spovedník, sú vo svedomí zaviazaní odradiť ho od krokov smerujúcich k prijatiu vysviacky.
Samozrejme platí, že na prvom mieste je zodpovedný za svoju formáciu sám kandidát.21 On sa musí s dôverou odovzdať na posúdenie Cirkvi, biskupovi, ktorý pripúšťa na vysviacku, rektorovi seminára, špirituálovi a ďalším vychovávateľom zo seminára, ktorým biskup alebo vyšší rehoľný predstavený zveril úlohu formovať budúcich kňazov. Bolo by veľmi nečestné, keby kandidát zatajoval svoju homosexualitu, aby bol, napriek všetkému, pripustený na vysviacku. Takýto nepravdivý postoj nezodpovedá duchu pravdy, oddanosti a ochoty, ktorý má charakterizovať osobnosť toho, kto sa cíti byť povolaný slúžiť Kristovi a jeho Cirkvi v kňazskej službe.
Záver
Kongregácia zdôrazňuje, že je nevyhnutné, aby biskupi, vyšší predstavení a všetci v tomto smere zodpovední pozorne posudzovali spôsobilosť kandidátov na vysviacku, a to od prijatia do seminára až po vysviacku. Toto rozpoznávanie sa musí robiť vo svetle takého chápania služobného kňazstva, aké zodpovedá učeniu Cirkvi.
Biskupi, biskupské konferencie a vyšší predstavení nech bdejú nad verným dodržiavaním týchto noriem pre dobro samotných kandidátov a preto, aby Cirkvi zaistili vhodných kňazov, pravých pastierov podľa Kristovho Srdca.
Najvyšší veľkňaz Benedikt XVI. túto inštrukciu 31. augusta 2005 schválil a nariadil jej zverejnenie.
V Ríme 4. novembra 2005, na spomienku sv. Karola Boromejského, patróna seminárov
Kardinál Zenon Grocholewski,
prefekt
+ J. Michael Miller CSB,
titulárny arcibiskup vertarský,
sekretár
1 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dekrét o kňazskej formácii Optatam totius (28. október 1965): AAS 58(1966), 713 - 727.
2 Porov. KONGREGÁCIA PRE KATOLÍCKU VÝCHOVU: Ratio fundamentalis institutionis sacerdotalis (6. január 1970; nové vydanie 19. marec 1985); L’insegnamento della filosofia nei Seminari (20. január 1972); Orientamenti educativi per la formazione al celibato sacerdotale (11. apríl 1974); Insegnamento del Diritto Canonico per gli aspiranti al sacerdozio (2. apríl 1975); La formazione teologica dei futuri sacerdoti (22. február 1976); Epistula circularis de formatione vocationum adultarum (14. júl 1976); Istruzione sulla formazione liturgica nei Seminari (3. jún 1979); Lettera circolare su alcuni aspetti piů urgenti della formazione spirituale nei Seminari (6. január 1980); Orientamenti educativi sull’amore umano – Lineamenti di educazione sessuale (1. november 1983); La Pastorale della mobilitŕ umana nella formazione dei futuri sacerdoti (25. január 1986); Orientamenti per la formazione dei futuri sacerdoti circa gli strumenti della comunicazione sociale (19. marec 1986); Lettera circolare riguardante gli studi sulle Chiese Orientali (6. január 1987); La Vergine Maria nella formazione intellettuale e spirituale (25. marec 1988); Orientamenti per lo studio e l'insegnamento della dottrina sociale della Chiesa nella formazione sacerdotale (30. december 1988); Istruzione sullo studio dei Padri della Chiesa nella formazione sacerdotale (10. novembra 1989); Direttive sulla preparazione degli educatori nei Seminari (4. november 1993); Direttive sulla formazione dei seminaristi circa i problemi relativi al matrimonio ed alla famiglia (19. marec 1995); Istruzione alle Conferenze Episcopali circa l'ammissione in Seminario dei candidati provenienti da altri Seminari o Famiglie religiose (9. október 1986 a 8. marec 1996); Il periodo propedeutico (1. máj 1998); obežníky ohľadne kánonických noriem týkajúcich sa iregularít a prekážok tak ad Ordines recipiendos, ako aj ad Ordines exercendos (27. júl 1992 a 2. február 1999).
3 JÁN PAVOL II.: apoštolská posynodálna exhortácia o formácii kňazov v dnešnom svete Pastores dabo vobis (25. marec 1992): AAS 84 (1992), 657 - 864.
4 Porov. CIC, kán. 1024, a CCEO, kán. 754; JÁN PAVOL II.: apoštolský list Ordinatio sacerdotalis o kňazskej vysviacke vyhradenej len mužom (22. máj 1994): AAS 86 (1994), 545 – 548.
5 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dekrét o službe a živote kňazov Presbyterorum ordinis (7. december 1965), 2: AAS 58 (1966), 991 – 993; Pastores dabo vobis (25. marec 1992), 16: AAS 84 (1992), 681 – 682.
Z hľadiska pripodobňovania sa Kristovi, ako ženíchovi Cirkvi sa v Pastores dabo vobis píše: „Kňaz svojím pripodobnením ku Kristovi ako hlave a pastierovi plní v spoločenstve úlohu ženícha... Preto je povolaný v duchovnom živote oživovať lásku ženícha Krista k neveste Cirkvi. Jeho život musí osvecovať a sprevádzať aj táto snúbenecká črta, ktorá od neho vyžaduje, aby sa stal svedkom Kristovej snúbeneckej lásky“ (22): AAS 84 (1992), 691 .
6 Porov. Presbyterorum ordinis, 14; Pastores dabo vobis, 23.
7 Porov. KONGREGÁCIA PRE KLÉRUS: direktórium Dives Ecclesiae pre službu a život kňazov (31. marec 1994), 58.
8 Porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi, SSV, Trnava 2002, 2357 – 2358, ako aj rôzne dokumenty KONGREGÁCIE PRE NÁUKU VIERY: deklarácia Persona humana o niektorých otázkach sexuálnej etiky (29. december 1975); list Homosexualitatis problema všetkým biskupom Katolíckej cirkvi o pastoračnej starostlivosti o homosexuálne osoby (1. október 1986); Niekoľko úvah týkajúcich sa odpovede na právne návrhy ohľadne diskriminácie homosexuálnych osôb (23. júl 1992); Úvahy o návrhoch na právne uznanie zväzkov medzi homosexuálnymi osobami (3. jún 2003).
O homosexuálnej náklonnosti sa v liste Homosexualis problema píše: „Osobitná náklonnosť homosexuálnej osoby, hoci nie je hriechom, predsa vytvára istú viac či menej silnú tendenciu k vnútorne zlému postoju z morálneho hľadiska. Z tohto dôvodu sa samotná náklonnosť musí považovať za objektívne nezriadenú“ (3).
9 Porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi, 2358; porov. aj CIC, kán. 208, a CCEO, kán. 11.
10 Porov. KONGREGÁCIA PRE KATOLÍCKU VÝCHOVU: A memorandum to Bishops seeking advice in matters concerning homosexuality and candidates for admission to Seminary (9. júl 1985); KONGREGÁCIA PRE BOŽÍ KULT A DISCIPLÍNU SVIATOSTÍ: list (16. máj 2002): Notitiae 38 (2002), 586.
11 Porov. Pastores dabo vobis, 35 – 36: AAS 84 (1992), 714 – 718.
12 Porov. CIC, kán. 241, § 1: „Do veľkého seminára má diecézny biskup prijímať iba tých, ktorých vzhľadom na ich ľudské a mravné, duchovné a intelektuálne vlohy, na ich telesné a duševné zdravie, ako aj na správny úmysel považuje za spôsobilých natrvalo sa venovať posvätným službám“, a CCEO, kán. 342, § 1.
13 Porov. Optatam totius, 6: AAS 58 (1966), 717. Porov. aj CIC, kán. 1029: „Do posvätného stavu majú byť prijatí len tí, ktorí podľa rozumného úsudku vlastného biskupa alebo kompetentného vyššieho predstaveného a po zvážení všetkého majú neporušenú vieru, vedie ich správny úmysel, majú potrebné znalosti, dobrú povesť, neporušené mravy a vynikajú čnosťami a inými fyzickými a duševnými vlastnosťami primeranými posvätnému stavu, ktorý majú prijať“, a CCEO, kán. 758.
Nepripustiť na vysviacku toho, kto nemá požadované vlastnosti, nie je nespravodlivá diskriminácia; porov. KONGREGÁCIA PRE NÁUKU VIERY: Niekoľko úvah týkajúcich sa odpovede na právne návrhy ohľadne diskriminácie homosexuálnych osôb.
14 Pastores dabo vobis, 43 – 59.
15 Porov. tamže, 43: „Kňaz, povolaný stať sa živým obrazom Ježiša Krista ako hlavy a pastiera Cirkvi, musí čo najlepšie odzrkadľovať ľudskú dokonalosť, čo žiarila z Božieho Syna, ktorý sa stal človekom, a čo tak mimoriadne účinne svieti z jeho postoja k ľuďom.“
16 Porov. tamže, 44 a 50. Porov. tiež: KONGREGÁCIA PRE BOŽÍ KULT A DISCIPLÍNU SVIATOSTÍ: obežník Entre las más delicadas a los Exc.mos y Rev.mos Señores Obispos diocesanos y demás Ordinarios canónicamente facultados para llamar a las Sagradas Ordenes, sobre Los escrutinios acerca de la idoneidad de los candidatos (10. november 1997): Notitiae 33 (1997), 495 – 506, najmä príloha V.
17 Porov. KONGREGÁCIA PRE BISKUPOV: direktórium pre pastiersku službu biskupov Apostolorum successores (22. február 2004), 88.
18 Porov. CIC, kán. 1052, § 3: „Ak biskup... z istých dôvodov pochybuje o tom, či kandidát je súci na prijatie posvätného stavu, nesmie ho vysvätiť.“ Porov. tiež CCEO, kán. 770.
19 Porov. CIC, kán. 1051: „Pri skrutíniu o vlastnostiach vyžadovaných u ordinanda... má sa zadovážiť svedectvo rektora seminára alebo domu formácie o vlastnostiach, ktoré sa vyžadujú na prijatie posväteného stavu, čiže o správnej náuke, pravej zbožnosti, dobrých mravoch kandidáta a o jeho schopnosti vykonávať ministérium; taktiež po riadne vykonanom vyšetrení, svedectvo o stave jeho fyzického a duševného zdravia.“
20 Porov. Pastores dabo vobis, 50 a 66. Porov. tiež Ratio fundamentalis institutionis sacerdotalis, 48.
21 Porov. Pastores dabo vobis, 69.
Inštrukcia o kritériách rozlišovania - osoby s homosexuálnymi sklonmi a ich prijatie do seminára či pripustenie ku kňazstvu
02.09.2008 01:00:52
Inštrukcia o kritériách rozlišovania povolania, pokiaľ ide o osoby s homosexuálnymi sklonmi, vzhľadom na ich prijatie do seminára a na pripustenie do posvätného stavu
Komentáre
mám zopár otázok
a teraz k článku.. zaujímalo by ma aké sú kritériá na posúdenie či daný záujemca o prijatie do kažského stavu je alebo nie je gay, resp. podľa čoho to daný biskup(resp. ten čo má vysviacku na starosti) posudzuje.
vopred ďakujem za odpovede
amidala
a nakoľko ja nepatrím medzi tých, ktorí dávajú doporučenie ohľadom pripustenia k vysviacke, tak vám neodpoviem... Z dokumentu - Formácia budúceho kňaza musí v sebe spájať štyri hlavné, navzájom sa dopĺňajúce výchovné rozmery: ľudský, duchovný, intelektuálny a pastoračný.14
14 Pastores dabo vobis, 43 – 59.
ROZMERY KŇAZSKEJ FORMÁCIE
Formácia človeka - základ celej kňazskej formácie
43. "Bez primeranej formácie človeka by kňazskej formácii chýbal potrebný základ."123 Toto vyhlásenie synodálnych otcov vyjadruje nielen požiadavku, ktorú vnuká rozum a potvrdzuje skúsenosť, ale je potrebou, ktorej hlboké a osobitné príčiny vyplývajú z vlastnej prirodzenosti kňaza a jeho služby.
Kňaz, povolaný stať sa živým obrazom Ježiša Krista, Hlavy a Pastiera Cirkvi, musí čo najlepšie odzrkadľovať ľudskú dokonalosť, čo žiarila z Božieho Syna, ktorý sa stal človekom, a čo tak mimoriadne účinne svieti z jeho postoja k ľuďom, ako o tom referujú evanjelisti. Služba kňaza spočíva v hlásaní Božieho slova, v slávení Eucharistie, v láskyplnom vedení kresťanského spoločenstva "v mene a v osobe Krista". Toto všetko sa však vždy vzťahuje na konkrétnych ľudí: "Lebo každý veľknaz, vybratý spomedzi ľudí, je ustanovený pre ľudí, aby ich zastupoval pred Bohom" (Hebr 5,1). Preto formácia kňaza ako človeka je veľmi dôležitá vo vzťahu k tým, ktorým je adresované jeho poslanie: aby sa jeho služba stala ľudsky vierohodnejšia a prijateľnejšia, kňaz musí utvárať svoju osobnosť tak, aby sa stala mostom, a nie prekážkou pre ľudí, čo sa chcú stretnúť s Ježišom Kristom, Vykupiteľom človeka. Je nevyhnutné, aby kňaz podľa vzoru Ježiša, ktorý "vedel, čo je v človeku" (Jn 2,25; porov. 8,3-11), bol schopný spoznať hĺbky ľudského ducha, vybadať ťažkosti a problémy, uľahčiť stretnutie a dialóg, získať si dôveru a spoluprácu, vyjadriť jasné a objektívne úsudky.
Budúci kňazi teda nielen kvôli osobnej požadovanej zrelosti a sebarealizácii, ale aj vzhľadom na svoju službu musia v sebe pestovať rad nevyhnutných ľudských vlastností, ktoré im pomôžu stať sa vyrovnanými, silnými a slobodnými osobnosťami, schopnými niesť ťarchu pastoračnej zodpovednosti. Výchovou musia nadobudnúť lásku k pravde, čestnosť, úctu voči každej osobe, zmysel pre spravodlivosť, vernosť danému slovu, pravý súcit, dôslednosť, ale najmä vyrovnanosť pri posudzovaní a v styku s ľuďmi.124 Jednoduchý a záväzný program takejto formácie predložil apoštol Pavol Filipanom: "Bratia, myslite na všetko, čo je pravdivé, čo je cudné, čo je spravodlivé, čo je mravne čisté, čo je milé a čo má dobrú povesť, čo je čnostné a chválitebné" (Flp 4,8). A je zaujímavé, že za vzor týchto hlboko ľudských vlastností dal Pavol svojim veriacim sám seba: "Robte to, čo ste sa naučili, prijali, počuli a videli na mne! A Boh pokoja bude s vami" (Flp 4,9).
Je zvlášť dôležité vedieť zaobchádzať s ľuďmi. Toto je podstatná vlastnosť každého, kto je povolaný niesť zodpovednosť za spoločenstvo a stať sa "človekom spoločenstva". Preto by kňaz nemal byť arogantný ani hašterivý, ale prívetivý, pohostinný, úprimný v slovách a v srdci,125 rozumný a diskrétny, veľkodušný a ochotný slúžiť, schopný prejavovať a so všetkými nadväzovať otvorené a bratské vzťahy, pripravený pochopiť, odpustiť a potešovať (porov. 1Tim 3,1-5; Tit 1,7-9). Dnešní ľudia, často odsúdení žiť v dave a zároveň v osamelosti, najmä v obrovských mestských zoskupeniach, stávajú sa čoraz citlivejšími na hodnoty spoločenstva: tie sú dnes jedným z najvýrečnejších znakov a jednou z najúčinnejších ciest hlásania evanjeliového posolstva.
V tejto súvislosti sa významným a rozhodujúcim momentom stáva formovanie kandidáta kňazstva k citovej zrelosti, ktorá je výsledkom výchovy k pravej a zodpovednej láske.
44. Citová zrelosť predpokladá, že si človek uvedomí, akú centrálnu úlohu hrá v jeho živote láska. Ako sme uviedli v encyklike Redemptor hominis, "človek nemôže žiť bez lásky. Ak nepozná lásku, ak sa s ňou nestretne, ak ju sám nepocíti a neosvojí si ju, ak sa na nej živo nezúčastní, ostáva sám sebe nepochopiteľnou bytosťou, jeho život stráca zmysel".126
Ide tu o lásku, ktorá pohltí celú osobu, jej fyzické, psychické a duševné rozmery a zložky, a ktorá sa prejaví cez "snubný význam" ľudského tela, na základe ktorého sa jedna osoba oddá druhej a zároveň ju prijme. Správne zameraná sexuálna výchova smeruje práve k pochopeniu a realizovaniu tejto "pravdy" o ľudskej láske. Stojíme totiž zoči-voči spoločenským a kultúrnym názorom, "ktoré ľudskú sexualitu ?banalizujú?, chápu ju obmedzene a prežívajú ochudobnene, lebo ju spájajú len s telom a s egoistickými chúťkami".127 Aj v rodinnom prostredí, z ktorého vychádzajú kňazské povolania, neraz existujú v tomto smere mnohé nedostatky i vážne poruchy.
V tejto súvislosti je síce ťažšia, ale o to naliehavejšia sexuálna výchova, ktorá musí byť pravdivá a celkom osobná a zároveň musí pripraviť miesto úcte a láske k čistote a k "cnosti, ktorá rozvíja pravú zrelosť osoby a robí ju schopnou rešpektovať a podporovať ?snubný význam? tela".128
Výchova k zodpovednej láske a citová zrelosť je teda veľmi potrebnou pre človeka, ktorý ako kňaz je povolaný k celibátu čiže k tomu, aby skrze milosť Ducha Svätého a z vlastného slobodného súhlasu venoval celú svoju lásku a starostlivosť Ježišovi Kristovi a Cirkvi. Vzhľadom na záväzok vyplývajúci z celibátu citová zrelosť musí v množstve ľudských vzťahov, kam patrí priateľstvo i hlboké bratstvo, zahŕňať aj mocnú, živú a osobnú lásku k Ježišovi Kristovi. Ako napísali synodálni otcovia, "pri citovom dozrievaní je veľmi dôležitá láska ku Kristovi, ktorá sa postupne premietne do úplného darovania sa. Vďaka nej kandidát povolaný k celibátu nájde v citovej zrelosti pevnú oporu, ktorá mu pomôže zachovať čistotu verne a s radosťou."129
Kedže charizma celibátu, aj keď autentická a overená, necháva citové náklonnosti a pudové impulzy nedotknuté, kandidáti kňazstva potrebujú takú citovú zrelosť, ktorej nechýba rozvaha ani odvaha zrieknuť sa všetkého, čo by ju mohlo ohrozovať, ktorá je schopná bdieť nad telom i duchom, zachovávať úctu a rešpekt v medziľudských vzťahoch k mužom i ženám. Cennou pomocou sa pri tom môže stať primeraná výchova k pravému priateľstvu podľa vzoru bratských zväzkov, ktoré preciťoval sám Kristus počas svojho života (porov. Jn 11,5).
Ľudská zrelosť, a najmä citová, vyžaduje jasnú a dôkladnú výchovu k slobode, ktorá sa prejavuje ako rozhodná a úprimná poslušnosť "pravde" o vlastnom bytí, "zmyslu" vlastného života čiže "nezištnému darovaniu sa", ktoré je cestou i hlavným obsahom pravej sebarealizácie.130 A takto pochopená sloboda si žiada, aby človek bol skutočne sám sebe pánom, aby bol odhodlaný bojovať a poradiť si s rozličnými formami egoizmu a individualizmu, ktoré ohrozujú život každého človeka, aby bol otvorený voči ostatným, veľkodušný v obetavosti a v službe blížnemu. Toto má veľký význam vzhľadom na odpoveď, ktorú treba dať na povolanie, najmä kňazské, i vzhľadom na vernosť povolaniu a z toho vyplývajúcim záväzkom, čo treba zachovať aj v ťažkých chvíľach života. Na tejto výchovnej ceste smerujúcej k zrelej zodpovednej slobode môže poskytnúť pomoc spoločný život v seminári.131
S výchovou k zodpovednej slobode úzko súvisí výchova mravného svedomia, čo vnútri vlastného "ja" nabáda poslušne plniť mravné záväzky a zároveň vyjadruje hlboký význam takejto poslušnosti ako vedomej a slobodnej, láskyplnej odpovede na požiadavky Boha a jeho lásky. Synodálni otcovia píšu: "Dozrievanie kňaza ako človeka musí obsahovať najmä formovanie jeho svedomia. Ak má kandidát verne plniť svoje záväzky voči Bohu a Cirkvi a múdro usmerňovať svedomie veriacich, musí si navykať počúvať hlas Boha, ktorý sa mu prihovára v srdci, a s láskou a odhodlane plniť jeho vôľu."132
Duchovná formácia:
v spoločenstve s Bohom a v hľadaní Krista
45. Vlastná formácia človeka, ktorá vychádza z antropológie otvorenej pravdivému pohľadu na človeka, sa začína a završuje duchovnou formáciou. Každý človek stvorený Bohom a vykúpený Kristovou krvou je povolaný, aby sa znovu zrodil z "vody a Ducha" (porov. Jn 3,5) a stal sa "synom v Synovi". V tomto obdivuhodnom Božom zámere spočíva základ náboženského rozmeru ľudského bytia, ktorý tuší a hľadá i jednoduchý rozum: človek je otvorený transcendentnu, absolútnu, jeho srdce je nespokojné, kým nespočinie v Pánovi.133
Z tejto základnej a nepotlačiteľnej náboženskej potreby vychádza a pomocou nej sa rozvíja výchovný proces formovania duchovného života, chápaného ako vzťah k Bohu a spoločenstvo s ním. Podľa zjavenia a kresťanskej skúsenosti má duchovná formácia nepochybne svoju osobitosť, ktorá pramení v "novosti" evanjelia. Skutočne "je dielom Ducha Svätého a zmocňuje sa celého človeka; vovádza ho do hlbokého spoločenstva s Ježišom Kristom, Dobrým pastierom, pomáha mu podriadiť celý život Duchu Svätému v postoji synovskej oddanosti Otcovi a dôveryplného zväzku s Cirkvou. Má svoje korene v skúsenosti kríža, aby v hlbokom spojení s ním mohla privádzať k plnosti veľkonočného tajomstva".134
Ako vidieť, hovorí sa tu o duchovnej formácii, ktorá je spoločná pre všetkých veriacich, ale ktorá sa musí upraviť podľa osobitostí identity kňazstva a jeho služby. A tak ako musí byť duchovná formácia hlavnou a zjednocujúcou povinnosťou v bytí a živote každého kresťana čiže nového stvorenia v Kristovi, ktoré kráča v Duchu, aj duchovná formácia každého kňaza je srdcom, ktoré zjednocuje a oživuje jeho kňazské bytie i konanie. V tomto zmysle tvrdia synodálni otcovia, že "bez duchovnej formácie by neobstála ani pastoračná formácia"135 a že duchovná formácia je "prvkom, ktorý má v kňazskej výchove nesmierny význam".136
Koncilový dekrét Optatam totius dobre vyjadril podstatu duchovnej formácie smerujúcej ku kňazstvu: "Duchovná formácia... má prebiehať tak, aby sa seminaristi naučili žiť v dôvernom a stálom spoločenstve s Otcom skrze jeho Syna Ježiša Krista v Duchu Svätom. Keďže sa kňazskou vysviackou majú pripodobniť Ježišovi Kristovi, nech si privykajú na dôverné priateľstvo s ním, v ktorom majú zotrvávať po celý život. Nech prežívajú Kristovo veľkonočné tajomstvo tak, aby raz vedeli doň uvádzať Boží ľud, ktorý im bude zverený. Nech sa učia hľadať Krista verným rozjímaním o Božom slove, aktívnou účasťou na svätých tajomstvách Cirkvi, najmä na Eucharistii a Liturgii hodín. Nech vidia Krista v biskupovi, ktorý ich posiela, i v ľuďoch, ku ktorým sú poslaní, najmä v chudobných, maličkých, chorých, hriešnikoch a neveriacich. Nech synovskou láskou milujú a uctievajú preblahoslavenú Pannu Máriu, ktorú Ježiš, umierajúc na kríži, dal svojmu učeníkovi za matku."137
46. Uvedený text z koncilového dokumentu si zasluhuje, aby sme o ňom dôsledne a s láskou meditovali, a tak mohli ľahšie objasniť niektoré základné hodnoty a požiadavky súvisiace s duchovným životom kandidáta kňazstva.
Predovšetkým vystupuje hodnota a požiadavka "žiť dôverne spojení" s Ježišom Kristom. Jednota s Pánom Ježišom, ktorá má základ v krste a je živená Eucharistiou, sa má prejavovať radikálnou obnovou v každodennom živote. Dôverné spoločenstvo s Najsvätejšou Trojicou čiže nový život milosti, ktorá nás robí Božími deťmi, je pre veriaceho "novosťou": novosťou zahŕňajúcou jeho život i činnosť. Je "tajomstvom" kresťanskej existencie, ktorá zostáva pod vplyvom Ducha Svätého: preto musí tvoriť "ethos" kresťanského života. Tento obdivuhodný obsah kresťanského života, ktorý je zároveň srdcom duchovného života, nám odhalil Ježiš v podobenstve o viniči a ratolestiach: "Ja som pravý vinič a môj Otec je vinohradník... Ostaňte vo mne a ja vo vás. Ako ratolesť nemôže prinášať ovocie sama od seba, ak neostane na viniči, tak ani vy, ak neostanete vo mne. Ja som vinič, vy ste ratolesti. Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia; lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť" (Jn 15,1.4-5).
V súčasnej kultúre istotne nechýbajú duchovné a náboženské hodnoty, a človek napriek tomu stále trpí hladom a smädom po Bohu. Kresťanskému náboženstvu však často hrozí, že bude považované za také isté ako ostatné, alebo sa zredukuje na obyčajnú sociálnu etiku v službe človeku. V histórii nie vždy vynikne jeho prevratná "novosť": a predsa je "tajomstvom", je udalosťou spojenou s Božím Synom, ktorý sa stáva človekom a dáva možnosť stať sa Božími deťmi všetkým, čo v neho uveria (porov. Jn 1,12); je zvesťou, ba darom osobnej zmluvy lásky a života medzi Bohom a človekom. Len vtedy budú môcť budúci kňazi iným ohlasovať túto úžasnú a oblažujúcu zvesť, ak primeranou duchovnou formáciou dôkladne spoznajú a plnšie budú prežívať toto "tajomstvo" (porov. 1Jn 1,1-4).
Koncilový dokument si uvedomuje absolútnu transcendentnosť tohto tajomstva, a predsa dôverné spoločenstvo budúcich kňazov s Ježišom označuje ako druh priateľstva. Nie sú to absurdné nároky človeka. Je to neoceniteľný dar Krista, ktorý povedal apoštolom: "Už vás nenazývam sluhami, lebo sluha nevie, čo robí jeho pán. Nazval som vás priateľmi, pretože som vám oznámil všetko, čo som počul od svojho Otca" (Jn 15,15).
Koncilový text poukazuje aj na ďalšiu veľkú duchovnú hodnotu: hľadanie Ježiša. "Nech sa naučia hľadať Krista." Toto je spolu s quaerere Deum klasická téma kresťanskej spirituality, ktorá má svoju špecifickú aplikáciu práve v povolaní apoštolov. Keď Ján rozpráva, ako prví dvaja apoštoli nasledovali Ježiša, osvetľuje význam tohto "hľadania". Sám Ježiš sa pýta: "Čo hľadáte?" Oni odpovedajú: "Rabbi, kde bývaš?" Evanjelista pokračuje: "Odpovedal im: ?Poďte a uvidíte!? Šli teda, videli, kde býva, a zostali v ten deň u neho" (Jn 1,37-39). Duchovný život tých, čo sa pripravujú na kňazstvo, je v istom zmysle ovládaný týmto hľadaním: hľadať a "nájsť" Učiteľa, nasledovať ho, zotrvať v spoločenstve s ním. Tajomstvo nasledovania a účasti na Kristovom živote je také nevyčerpateľné, že "hľadanie" musí pokračovať aj v ich kňazskom živote a službe. Podobne musí kňaz pokračovať v "nachádzaní" Učiteľa, aby ho mohol ukázať aj ostatným, alebo lepšie, aby vyvolal v nich túžbu hľadať Učiteľa. To je však možné len vtedy, ak ľuďom ponúkne vlastnú životnú "skúsenosť", ktorá si zaslúži, aby sa o ňu podelil. Touto cestou kráčal apoštol Ondrej, keď priviedol Šimona k Ježišovi. Evanjelista Ján píše: "On hneď vyhľadal svojho brata Šimona a povedal mu: ?Našli sme Mesiáša?, čo v preklade znamená Kristus. A priviedol ho k Ježišovi" (Jn 1,41-42). Aj Šimon bol povolaný nasledovať Mesiáša ako apoštol: "Ježiš sa naňho zahľadel a povedal: ?Ty si Šimon, syn Jánov, ale budeš sa volať Kéfas?, čo v preklade znamená Peter" (Jn 1,42).
Čo však v duchovnom živote znamená hľadať Krista? A kde ho nájsť? "Učiteľ, kde bývaš?" Zdá sa, že koncilový dekrét Optatam totius naznačuje trojakú cestu, ktorú treba prekonať: vytrvalé rozjímanie o Božom slove, aktívna účasť na posvätných tajomstvách Cirkvi, služba lásky "maličkým". Toto sú tri veľké hodnoty a požiadavky, ktoré napokon definujú obsah duchovnej formácie kandidáta kňazstva.
47. Podstatným prvkom duchovnej formácie je čítanie Božieho slova (lectio divina) spojené s rozjímaním a modlitbou, je pokorné načúvanie naplnené láskou k tomu, ktorý hovorí. Práve vo svetle a v sile Božieho slova možno objaviť, pochopiť, milovať a nasledovať svoje povolanie a spĺňať svoje poslanie, vďaka čomu celá existencia človeka nachádza svoj jednotiaci a podstatný význam v tom, že sa stane cieľom slov Boha, ktorý človeka povoláva, a zároveň počiatkom slova človeka, ktorý Bohu odpovedá. Dôverný vzťah k Božiemu slovu uľahčí proces obrátenia, ktoré spočíva nielen v tom, že človek odmieta zlo a prikloní sa k dobru, ale že jeho srdce sa živí Božími myšlienkami, a tak sa viera ako odpoveď na Slovo stane novým kritériom pri posudzovaní a hodnotení ľudí a vecí, udalostí a problémov.
Len ak sa k Božiemu slovu priblížime a prijmeme ho v jeho pravej podstate, umožní nám stretnúť sa so samým Bohom, s Bohom, ktorý k nám hovorí; umožní nám stretnúť sa s Kristom, Slovom Božím, s Pravdou, ktorá je súčasne Cestou a Životom (porov. Jn 14,6). Treba len čítať "Písmo" a počúvať "slová", Božie "slovo", čo nám pripomína aj Koncil: "Sväté písmo obsahuje Božie slovo, a keďže je inšpirované, je skutočne Božím slovom."138
Ďalej Koncil hovorí: "Týmto zjavením sa teda neviditeľný Boh (porov. Kol 1,15, 1Tim 1,17) vo svojej nesmiernej láske prihovára ľuďom ako priateľom (porov. Ex 33,11; Jn 15,14-15) a s nimi žije (porov. Bar 3,38), aby ich pozval a prijal do svojho spoločenstva."139
Láskou naplnené poznanie Božieho slova a dôverný vzťah k nemu nadobudnutý skrze modlitbu majú osobitný význam pre prorockú službu kňaza, stávajú sa nevyhnutnou podmienkou jej primeraného vykonávania najmä v kontexte "novej evanjelizácie", ku ktorej je dnes Cirkev povolaná. Koncil upozorňuje: "Preto všetci príslušníci duchovného stavu, predovšetkým Kristovi kňazi, ako aj ostatní, čo sa ako diakoni a katechéti riadne venujú službe slova, musia ostať v trvalom styku s Písmom vytrvalým čítaním a dôkladným štúdiom, aby sa nik z nich nestal iba ?planým hlásateľom Božieho slova navonok, keďže ho nepočúva vo svojom vnútri? (sv. Augustín: Serm. 179, 1; PL 38, 966).140
Prvou a základnou formou odpovede na Božie slovo je modlitba, ktorá tvorí nepochybne prvoradú hodnotu a požiadavku duchovnej formácie. Tá má kandidátom kňazstva pomôcť spoznať a preskúmať autentický význam kresťanskej modlitby, ktorá je živým a osobným stretnutím s Otcom skrze jednorodeného Syna pôsobením Ducha Svätého, je dialógom zapojeným do synovského rozhovoru medzi Ježišom a Otcom. Zaiste nie podružným aspektom kňazského poslania je povinnosť stať sa "vychovávateľom k modlitbe". No kňaz môže iných formovať Ježišovou školou modlitby len vtedy, ak sám bol ňou formovaný a neprestáva sa ňou formovať. Práve toto očakávajú ľudia od kňaza: "Kňaz je Božím človekom, ktorý patrí Bohu a privádza k rozmýšľaniu o Bohu. Keď List Hebrejom rozpráva o Kristovi, predstavuje ho ako ?milosrdného a verného veľkňaza pred Bohom? (Hebr 2,17)... Kresťania dúfajú, že v kňazovi nenájdu len človeka, ktorý ich láskavo privíta, ktorý ich ochotne vypočuje, ktorý im prejaví úprimné sympatie, ale predovšetkým takého človeka, ktorý im pomôže obrátiť pohľad na Boha a prísť k nemu. Preto je potrebné, aby kňaz formáciou získal hlboký dôverný vzťah s Bohom. Tí, čo sa pripravujú na kňazstvo, si musia uvedomiť, že hodnota ich kňazského života závisí od toho, nakoľko sa oddajú Kristovi a skrze Krista aj Otcovi."141
Uprostred nepokoja a hluku, v ktorom žije naša spoločnosť, jedinou nevyhnutnou pedagogikou modlitby je vysvetľovať hlboký ľudský význam a náboženskú hodnotu ticha ako duchovnej atmosféry nevyhnutnej na to, aby sme pocítili prítomnosť Boha a dali sa ňou pohltiť (porov. 1Kr 19,11n).
48. Vrcholom kresťanskej modlitby je Eucharistia, považovaná za "vyvrcholenie a zdroj" sviatostí a Liturgie hodín. Pre duchovnú formáciu každého kresťana, ale najmä kňaza, je veľmi potrebná liturgická výchova v plnom zmysle životného začlenenia do veľkonočného tajomstva Ježiša Krista, ktorý zomrel a vstal zmŕtvych, ktorý je prítomný a činný vo sviatostiach Cirkvi. Spoločenstvo s Bohom, ťažisko celého duchovného života, je darom a ovocím sviatostí; a súčasne úlohou i zodpovednosťou, ktorú sviatosti dodávajú slobode veriaceho, aby toto spoločenstvo každodenne prežíval v rozhodnutiach, v postojoch, v správaní a v konaní. V tomto zmysle "milosť", ktorá robí kresťanský život "novým", je milosťou zomrelého a zmŕtvychvstalého Ježiša Krista, ktorý vo sviatostiach naďalej udeľuje svojho Ducha-Posvätiteľa; tak ako "nový zákon", ktorý má byť pre život kresťana ukazovateľom a normou, vpisuje sa skrze sviatosti do "nového srdca". Je to zákon lásky k Bohu a k bratom, ktorá je odpoveďou a predĺžením Božej lásky k človeku, ktorú predstavujú a odovzdávajú sviatosti. Z tohto možno ľahko pochopiť hodnotu "plnej, vedomej a aktívnej" účasti142 na vysluhovaní sviatostí vzhľadom na dar a úlohu pastoračnej lásky, lebo ona je dušou kňazskej služby.
Týka sa to najmä účasti na Eucharistii, ktorá je pamiatkou Kristovej obetnej smrti a jeho slávneho zmŕtvychvstania, "sviatosťou nábožnosti, znakom jednoty, putom lásky",143 veľkonočnou hostinou, na ktorej sa "živíme Kristom... dušu si napĺňame milosťou a dostávame zálohu budúcej slávy".144 Kňazi ako služobníci svätých vecí sú teda predovšetkým služobníkmi obety sv. omše145: ich úloha je absolútne nenahraditeľná, lebo bez kňazov nemožno sláviť Eucharistiu.
To objasňuje podstatný význam Eucharistie pre život a službu kňaza, a teda aj pre duchovnú formáciu kandidátov kňazstva. So všetkou skromnosťou a s úsilím o čo najväčšiu konkrétnosť opakujeme: "Je preto potrebné, aby sa seminaristi každý deň zúčastňovali na slávení Eucharistie, čím sa každodenné slávenie sv. omše stane neodmysliteľnou súčasťou ich kňazského života. Okrem toho ich treba tak vychovať, aby slávenie Eucharistie považovali za najvýznamnejší okamih celého dňa, na ktorom sa majú zúčastniť aktívne, nekonať ho len zo zvyku. Napokon nech sú kandidáti kňazstva pripravený na vnútorné postoje, ktoré Eucharistia podnecuje: vďačnosť za dobrá prijaté zhora, lebo Eucharistia je vďakyvzdávanie; postoj obety, ktorý pobáda spojiť Kristovu eucharistickú obetu s vlastnou obetou; lásku, ktorá sa živí sviatosťou a je znakom jednoty a spoluúčasti s druhými; túžbu po kontemplácii a adorácii pred Kristom, ktorý je skutočne prítomný pod eucharistickými spôsobmi."146
Potrebné, ba naliehavé je úsilie opätovne odhaliť počas duchovnej formácie krásu a radosť sviatosti zmierenia. V kultúre, v ktorej sa stále vynárajú nové, čoraz rafinovanejšie formy sebaospravedlnenia, hrozí nebezpečenstvo, že človek osudovo stratí "vedomie hriechu", s čím zároveň zmizne aj radosť a útecha z vytúženého odpustenia (porov. Ž 51,14) a zo stretnutia s Bohom, ktorý je "bohatý na milosrdenstvo" (Ef 2,4), treba budúcich kňazov vychovávať k cnosti pokánia, ktorú Cirkev rozvážne podporuje vo svojich sláveniach a v jednotlivých obdobiach liturgického roka a ktorá dosahuje plnosť vo sviatosti zmierenia. Tam pramení zmysel pre askézu a vnútornú disciplínu, duch obetavosti a odriekania, ochota znášať námahy a kríž. Uvedené prvky duchovného života sa často zdajú osobitne ťažké tým kandidátom kňazstva, ktorí neinklinujú k týmto prvkom, lebo vyrástli v relatívnom pohodlí a blahobyte, kde sa stretli so svetskými ideálmi a vzormi propagovanými v masovokomunikačných prostriedkoch, a to aj v krajinách, kde sú veľmi úbohé životné podmienky a kde sa mládež nachádza v neľahkej situácii. Preto, a najmä aby sa podľa vzoru Ježiša Krista, Dobrého pastiera, realizovalo "radikálne odovzdanie sa", čo je povinnosťou každého kňaza, synodálni otcovia nepísali: "Treba vštepovať zmysel kríža, ktorý je srdcom veľkonočného tajomstva. Vďaka stotožneniu kňaza s ukrižovaným Kristom, ktorý sa stal služobníkom, môže svet znovu objaviť hodnotu chudoby, utrpenia aj mučeníctva, a to aj uprostred sekularizovanej kultúry, presýtenej žiadostivosťou a hedonizmom."147
49. Duchovná formácia vyžaduje hľadať Krista v ľuďoch.
Je pravdou, že duchovný život je život vnútorný, život dôverného vzťahu s Bohom, život modlitby a kontemplácie. No práve toto stretnutie s Bohom a s jeho láskou ako Otca všetkých ľudí si nevyhnutne vyžaduje stretnúť sa s blížnym, darovať sa druhým v pokornej a nezištnej službe, ktorú Ježiš odporúčal všetkým ako životný program, keď umyl apoštolom nohy: "Dal som vám príklad, aby ste aj vy robili, ako som ja urobil vám" (Jn 13,15).
Formácia, ktorá má priviesť k veľkodušnému a nezištnému odovzdaniu sa, čo podporuje aj zaužívaná forma spoločnej prípravy na kňazstvo, predstavuje nevyhnutnú podmienku pre toho, kto je povolaný stať sa "zjavením" a obrazom Dobrého pastiera, ktorý dal život (porov. Jn 10,11.15). Z tohto pohľadu duchovná formácia má obsahovať a rozvíjať pastoračný alebo charitatívny rozmer a môže úspešne využívať pravú čiže hlbokú a nežnú úctu ku Kristovmu Srdcu, ako to odporúčali synodálni otcovia: "Formovať budúcich kňazov v spiritualite Pánovho Srdca zaväzuje žiť životom, ktorý zodpovedá láske a oddanosti Krista Kňaza a Dobrého pastiera: jeho láske k Otcovi v Duchu Svätom a jeho láske k ľuďom, s ktorou obetoval svoj život."148
Kňaz je teda človekom lásky k blížnemu a je povolaný vychovávať iných k nasledovaniu Krista i k plneniu nového prikázania bratskej lásky (porov. Jn 15,13). To si však od neho žiada, aby sa dal sám stále vychovávať Duchom Svätým ku Kristovej láske. V tom zmysle príprava na kňazstvo musí zahŕňať aj serióznu formáciu k láske voči blížnym, najmä k tej, čo uprednostňuje "chudobných", v ktorých viera odhaľuje prítomnosť Ježiša (porov. Mt 25,40), ako aj k milosrdnej láske k hriešnikom.
V perspektíve tejto lásky, ktorá spočíva v darovaní sa pre lásku, má v duchovnej formácii budúceho kňaza svoje miesto aj výchova k poslušnosti, celibátu a chudobe.149 V tomto duchu sa nesie aj výzva Koncilu: "Nech si seminaristi dobre uvedomia, že nie sú povolaní vládnuť ani prijímať pocty, ale že sa majú úplne oddať Božej službe a pastoračnej činnosti. Nech sú s osobitnou starostlivosťou vychovávaní ku kňazskej poslušnosti, skromnému životu, k duchu sebazáporu, aby sa vedeli ochotne zriekať aj dovolených, ale neosožných vecí a učili sa pripodobňovať ukrižovanému Kristovi."150
50. Duchovná formácia tých, ktorí sú povolaní k celibátu, musí venovať mimoriadnu pozornosť tomu, aby budúci kňaz spoznal, vážil si, miloval a žil celibát v zhode s jeho pravou povahou a cieľom čiže podľa evanjeliových, duchovných a pastoračných motivácií. Predpokladom a obsahom tejto prípravy je cnosť čistoty, ktorá dáva hodnotu všetkým ľudským vzťahom a vedie k tomu, aby "sa vyskúšala a prejavila... úprimná, ľudská, bratská, osobná láska, schopná podľa Kristovho príkladu obetovať sa za všetkých i za každého jednotlivo".151
Kňazský celibát dodáva čistote isté črty, skrze ktoré sa kňazi "zrieknutím sa manželského života pre nebeské kráľovstvo (porov. Mt 19,12) odovzdávajú Bohu s nerozdelenou láskou, ktorá dokonale zodpovedá novému prikázaniu, vydávajú svedectvo o zmŕtvychvstaní v budúcom veku (porov. Lk 20,36) a dostávajú veľmi účinnú pomoc, aby mohli neprestajne preukazovať dokonalú lásku, vďaka ktorej sa vo svojej kňazskej službe stanú všetkým pre všetkých".152 Podľa tohto kňazský celibát nemožno považovať za obyčajnú právnu normu, ani za nejakú vonkajšiu podmienku vysvätenia kandidáta, ale za hodnotu úzko spojenú s posvätením, ktorým sa kňaz pripodobňuje Ježišovi Kristovi, Dobrému pastierovi a Ženíchovi Cirkvi; teda je to voľba väčšej a nerozdelenej lásky ku Kristovi a k jeho Cirkvi, ktorou sa kňaz stáva pohotový vykonávať pastoračnú službu s celým a radostným srdcom. Na celibát treba hľadieť ako na mimoriadnu milosť, ako na dar: "Nie všetci pochopia toto slovo, iba tí, ktorým je to dané" (Mt 19,11). Zaiste, táto milosť neoslobodzuje, ale dôsledne vyžaduje od kňaza vedomú a dobrovoľnú odpoveď toho, kto ju prijíma. Táto charizma Ducha Svätého obsahuje aj milosť, aby ten, čo ju dostal, zostal jej verný po celý život a s radosťou a veľkodušne plnil všetky z nej vyplývajúce záväzky. Pri formovaní kňazského celibátu si treba uvedomiť, že je to "vzácny Boží dar",153 lebo toto vedomie vedie k modlitbe a k bdelosti, ktorá by mala chrániť pred všetkým, čo by ho mohlo ohrozovať.
V celibáte môže kňaz lepšie plniť svoju službu Božiemu ľudu. Svedectvom o evanjeliovej hodnote panenstva bude môcť pomáhať najmä manželom, aby mohli plnšie prežívať "veľkú sviatosť" lásky Krista Ženícha k svojej Neveste Cirkvi, a svojou vernosťou celibátu bude podporovať vernosť manželov.154
Dôležitosť a citlivosť prípravy na kňazský celibát, najmä v dnešnej spoločenskej a kultúrnej situácii, priviedla synodálnych otcov k sérii požiadaviek, ktorých trvalá platnosť potvrdila múdrosť Matky Cirkvi. Uvádzame ich úradne ako kritériá, ktorých sa treba držať pri formácii k čistote v celibáte: "Nech biskupi spolu s rektormi a so špirituálmi seminárov určia zásady, nech predložia kritériá a poskytnú pomoc potrebnú na posúdenie tejto otázky. Pre formáciu k čistote v celibáte má veľký význam starostlivosť biskupa a bratský spôsob života medzi kňazmi. Počas formácie v seminári treba celibát vysvetliť jasne, jednoznačne a pozitívne. Seminarista musí mať primeraný stupeň psychickej a sexuálnej zrelosti, musí viesť nepretržitý a horlivý život modlitby a musí sa podriadiť vedeniu duchovného otca. Duchovný vodca musí seminaristovi pomôcť, aby sám dospel k zrelému a slobodnému rozhodnutiu, ktoré sa zakladá na úcte ku kňazskému priateľstvu a k sebaovládaniu, na prijatí samoty a na zdravom fyzickom a psychickom stave. Preto nech seminaristi dobre poznajú učenie Druhého vatikánskeho koncilu, encykliku Sacerdotalis caelibatus a Inštrukciu o formácii kňazského celibátu, ktorú vydala Kongregácia pre katolícku výchovu roku 1974. Aby mohol seminarista slobodne prijať kňazský celibát pre Nebeské kráľovstvo, musí poznať kresťanskú i pravú ľudskú prirodzenosť sexuality, ako i jej cieľ v manželstve a v celibáte. Aj veriacich laikov treba poučiť o evanjeliových duchovných a pastoračných motívoch kňazského celibátu a vychovávať ich k nim, aby potom pomáhali svojim kňazom s láskou, porozumením a spoluprácou."155
Intelektuálna formácia:
pochopenie viery
51. Hoci má intelektuálna formácia svoje osobitosti, úzko súvisí s ľudskou a duchovnou formáciou, preto je nevyhnutne potrebná: prejavuje sa skutočne ako nevyhnutná požiadavka rozumu, ktorou človek dosiahne "účasť na svetle Božej mysle",156 a usiluje sa získať múdrosť, vďaka ktorej zase spoznáva Boha a prilipne k nemu.
Intelektuálna formácia kandidátov kňazstva má svoje osobitné zdôvodnenie v samej podstate kňazskej služby a v súčasnosti je veľmi potrebná v súvislosti s výzvami "novej evanjelizácie", ku ktorej Pán povoláva Cirkev na prahu tretieho tisícročia. Synodálni otcovia píšu: "Ak už každý kresťan musí byť pripravený brániť vieru a tlmočiť nádej, ktorá žije v nás (porov. 1Pt 3,15), o čo väčšmi si musia kandidáti kňazstva a sami kňazi ceniť význam intelektuálnej formácie pri výchove a pastoračnej činnosti. Musia sa usilovať hlbšie spoznať Božie tajomstvá, aby mohli napomáhať spásu bratov a sestier."157 Terajšia situácia, ťaživo poznačená náboženskou ľahostajnosťou a všeobecnou nedôverou v reálnu schopnosť rozumu spoznať objektívnu a univerzálnu pravdu, ako aj donedávna neznámymi problémami a otázkami, ktoré sa vynorili po vedeckých a technických objavoch, toto všetko si dôrazne žiada vysokú úroveň intelektuálnej formácie, ktorá umožní kňazom hlásať za týchto podmienok nezmeniteľnosť Kristovho evanjelia a ukázať jeho vierohodnosť voči oprávneným požiadavkám ľudského rozumu. Treba dodať, že súčasný, tak často prízvukovaný jav pluralizmu nielen v ľudskej kresťanskej spoločnosti, ale aj v Cirkvi, si vyžaduje zvláštnu schopnosť kritického rozlišovania. Toto je ďalší dôvod na nevyhnutnú vážnu intelektuálnu formáciu.
Táto "pastoračná" motivácia intelektuálnej formácie potvrdzuje, čo sme už povedali o jednote rozličných rozmerov výchovného procesu. Štúdium, ktoré zaberá veľkú časť života kandidáta kňazstva, nie je nijakou vonkajšou a druhoradou zložkou jeho ľudského, kresťanského, duchovného rastu, ako aj rastu povolania: budúci kňaz v skutočnosti práve štúdiom - a najmä teologickým - vniká do Božieho slova, zveľaďuje svoj duchovný život a pripravuje sa na pastoračnú službu. Tento zložitý a zjednocujúci cieľ teologického štúdia odporúča Koncil a zdôrazňuje synoda v dokumente Instrumentum laboris: "Aby sa intelektuálna formácia stala pastoračne účinnou, treba ju spojiť s duchovnou cestou, ktorú poznamenalo osobné stretnutie s Bohom, a to tak, že exaktný prístup k vedomostiam ustúpi chápaniu srdcom, ktoré najprv okúsi tajomstvo Boha a potom ho sprostredkuje bratom."159
52. Podstatným prvkom intelektuálnej formácie je štúdium filozofie, ktoré vedie k hlbšiemu pochopeniu a výkladu osoby, jej slobody, jej vzťahov k svetu a Bohu. Filozofia je veľmi potrebná nielen z hľadiska súvisu medzi filozofickými argumentmi a tajomstvom spásy, ktoré teológia podáva vo vyššom svetle viery,160 ale aj vzhľadom na rozšírenú kultúrnu situáciu, ktorá povýšila subjektivizmus na kritérium a mieru pravdy: len zdravá filozofia môže pomôcť vypestovať v kandidátoch kňazstva vedomie ustanovujúceho vzťahu medzi ľudským duchom a pravdou, ktorá sa nám naplno zjavuje v Ježišovi Kristovi. Netreba podceňovať dôležitosť filozofie ako záruky "istoty pravdy", ktorá sama môže byť základom úplného osobného odovzdania sa Ježišovi a Cirkvi. Nie je ťažké pochopiť, že niektoré konkrétne otázky - napríklad identita kňaza, jeho apoštolské a misionárske úsilie - úzko súvisia s otázkou, ktorá vôbec nie je abstraktná, totiž s otázkou pravdy: ak si niekto nie je istý pravdou, ako môže pre ňu nasadiť celý svoj život a mať odvahu vážne sa zaoberať životom iných?
Filozofia značne pomáha kandidátovi obohatiť jeho intelektuálnu formáciu o "kult pravdy", čiže o istý druh úprimnej úcty k pravde, vďaka ktorej spozná, že pravdu nevytvoril a nevymedzil človek, ale že ju dostal do daru od najvyššej Pravdy, ktorou je Boh; že ľudský rozum, hoci v obmedzenej miere a nie bez ťažkostí, dokáže spoznať objektívnu a univerzálnu pravdu, a to i pravdu o Bohu, ako aj základný význam ľudskej existencie; že samu vieru nemožno oddeľovať od rozumu a od úsilia "uvažovať" o jej obsahu, ako o tom svedčí veľký duch sv. Augustína: "Túžil som rozumom pochopiť, v čo som veril, o čom som mnoho diskutoval a pre čo som sa namáhal."161
Pre hlbšie pochopenie človeka, javov a vývoja spoločnosti, potrebné pre čo najlepšie "vtelenie" pastoračnej služby do súčasnosti, môžu byť veľmi osožné takzvané "vedy o človeku", čiže sociológia, psychológia, pedagogika, ekonomika, politológia, veda o spoločenských formách komunikácie. Tieto pomáhajú budúcemu kňazovi, aspoň v oblasti pozitívnych či deskriptívnych vied, predĺžiť "súčasnosť", ktorú prežíval Kristus. Pavol VI. povedal: "Kristus bol súčasníkom istých ľudí a rozprával ich jazykom. Byť mu verný vyžaduje pokračovať v tejto súčasnosti."162
53. Intelektuálna formácia budúceho kňaza sa zakladá a rozvíja predovšetkým štúdiom posvätnej náuky - teológie. Hodnota a autentickosť teologickej formácie závisia od úzkostlivého rešpektovania samej povahy teológie, čo synodálni otcovia zhrnuli takto: "Pravá teológia vychádza z viery a k viere chce privádzať."163 To je trvalé ponímanie katolíckej Cirkvi, najmä jej Učiteľského úradu, a túto líniu sledovali veľkí teológovia, ktorí po stáročia obohacovali učenie Cirkvi. Sv. Tomáš veľmi jednoznačne tvrdí, že viera je akýsi habitus teológie čiže jej ustavične účinkujúci princíp164 a že cieľom teológie je živiť vieru.165
Teda teológ je predovšetkým veriaci, človek viery, ale taký, ktorý svoju vieru skúma (fides quaerens intellectum), ktorý hľadá spôsob ako ju hlbšie pochopiť. Oba aspekty, viera a zrelé uvažovanie, sú úzko spojené a prelínajú sa: a práve ich vnútorný súlad a vzájomné prenikanie rozhodujú o pravej povahe teológie, čiže o obsahu, modalite a o duchu, podľa ktorých sa má vypracúvať i študovať sacra doctrina.
Keďže teda viera, počiatok a cieľ teológie, tvorí osobný vzťah veriaceho s Ježišom Kristom v Cirkvi, aj teológia má vnútorné kristologické a ekleziologické črty, ktoré musí kandidát vedome uznať nielen vzhľadom na svoj osobný život, ale aj vzhľadom na svoju pastoračnú službu. Ak človek prijme Božie slovo, viera sa prejaví v rozhodnom "áno", ktoré vysloví veriaci Ježišovi Kristovi, plnému a definitívnemu Slovu Boha svetu (porov. Hebr 1,1n). Teologická úvaha teda vyúsťuje do skutočnosti, že človek prilipne k Ježišovi Kristovi, Božej múdrosti: tú zrelú úvahu možno nazvať účasťou na Kristovom "zmýšľaní" (porov. 1Kor 2,16) v ľudskej forme vedy (scientia fidei). Zároveň viera začleňuje veriaceho do Cirkvi a dáva mu účasť na živote Cirkvi ako spoločenstva viery. Preto má teológia aj ekleziologický rozmer, lebo je zrelou úvahou o viere Cirkvi zo strany teológa, ktorý je údom Cirkvi.166
Tieto kristologické a ekleziologické rozmery, ktoré vychádzajú z podstaty teológie, pomáhajú kandidátom kňazstva rozvinúť popri vedeckej presnosti aj veľkú a živú lásku k Ježišovi Kristovi a k jeho Cirkvi: táto láska je pokrmom pre ich duchovný život a povzbudzuje ich horlivo plniť svoju službu. A to bolo cieľom Druhého vatikánskeho koncilu, ktorý žiadal zrevidovať cirkevné štúdiá vhodnejším rozvrhnutím filozofických a teologických disciplín tak, aby sa "vo vzájomnom súlade usilovali čoraz väčšmi sprístupniť seminaristom Kristovo tajomstvo, ktoré pôsobí v celej histórii ľudského pokolenia, neprestajne účinkuje v Cirkvi a prejavuje sa najmä prostredníctvom kňazskej služby."167
Intelektuálna teologická formácia a duchovný život, najmä život modlitby, sa stretávajú a vzájomne podporujú bez toho, že by to ohrozovalo vážnosť skúmania alebo duchovnosť modlitby. Sv. Bonaventúra upozorňuje: "Nech si nikto nemyslí, že stačí len čítanie bez pomazania, špekulácia bez zbožnosti, skúmanie bez obdivu, pozorovanie bez plesania, konanie bez súcitu, veda bez lásky, múdrosť bez pokory, štúdium bez Božej milosti, bádanie bez Bohom inšpirovanej múdrosti."168
54. Teologická formácia je mimoriadne zložitá a náročná práca. Jej povinnosťou je priviesť kandidáta kňazstva k tomu, aby si osvojil úplné a zjednocujúce videnie právd, ktoré Boh zjavil skrze Ježiša Krista a ktoré dosvedčuje viera Cirkvi. Z toho vyplýva dvojaká požiadavka: poznať "všetky" kresťanské pravdy bez svojvoľného výberu a poznať ich v organickej spätosti. Preto treba seminaristovi pomáhať, aby si urobil syntézu z príspevkov rozličných teologických disciplín, ktorých osobitosť nadobudne autentickú hodnotu len vtedy, ak budú dôkladne zosúladené.
V zrelej úvahe o viere sa teológia uberá dvoma smermi. Prvým je štúdium Božieho slova: slova obsiahnutého v Písme, uctievaného a prežívaného v živej tradícii Cirkvi, interpretovaného autoritou jej Učiteľského úradu. Ide teda o štúdium Svätého písma, "ktoré musí byť dušou celej teológie",169 i štúdium cirkevných otcov a liturgie, ako aj cirkevných dejín a učenia Učiteľského úradu. Druhý smer sa zameriava na človeka, ktorý sa rozpráva s Bohom: človek, ktorý je povolaný "veriť, žiť a sprostredkovať" aj iným fides a ethos cristiani. Sem patrí štúdium teológie dogmatickej, morálnej, spirituálnej, pastorálnej a kanonického práva.
Vzťah k veriacemu človeku nabáda teológiu, aby si na jednej strane zvlášť všímala základnú a pretrvávajúcu naliehavosť vzťahu viera-rozum, a na druhej strane niektoré požiadavky vyvolané dnešnou sociálnou a kultúrnou situáciou. Do prvej oblasti patrí štúdium fundamentálnej teológie, ktorá sa zaoberá kresťanským zjavením a jeho odovzdávaním v Cirkvi. Druhú oblasť tvoria disciplíny, ktoré prešli a prechádzajú rýchlejším rozvojom, lebo odpovedajú na najaktuálnejšie problémy. Medzi ne sa zaraďuje štúdium sociálneho učenia Cirkvi, ktoré "patrí... do teológie, najmä morálnej",170 a musí sa prirátať k "podstatnejším zložkám novej evanjelizácie, ktorej je nástrojom".171 Podobne je to štúdium otázok týkajúcich sa misií, ekumenizmu, judaizmu, islamu a ostatných nekresťanských vierovyznaní.
55. Súčasná teologická formácia musí mať na zreteli niektoré problémy, ktoré neraz zapríčiňujú ťažkosti, napätia, zmätky vo vnútri Cirkvi. Pomyslime iba na vzťah medzi výrokmi Učiteľského úradu a teologickými diskusiami, ktorý sa vždy neutvára tak, ako by sa mal. čiže v znamení spolupráce. Zaiste, "živý Učiteľský úrad Cirkvi a teológia napriek rôznym darom a úlohám smerujú k tomu istému cieľu: udržiavať Boží ľud v pravde, ktorá oslobodzuje, a tak z neho urobiť ?svetlo národov?. Táto služba cirkevnému spoločenstvu vytvára recipročný vzťah medzi teológom a Učiteľským úradom. Úlohou Učiteľského úradu je podávať autentické učenie apoštolov a pomocou výsledkov teologického štúdia odstraňovať námietky či deformácie viery, predkladajúc s autoritou, ktorú dostala od Ježiša Krista, nové prehĺbené poznatky, vysvetlenia a aplikácie zjavenej náuky. Naproti tomu teológia reflexiou čoraz hlbšie preniká do Božieho slova, uchovaného v Písme a verne podávaného živou tradíciou Cirkvi pod vedením Učiteľského úradu; ďalej skúma učenie obsiahnuté v Zjavení vzhľadom na požiadavky rozumu a dáva mu organickú a systematickú formu."172 Ak niekedy z nejakých príčin táto spolupráca nefunguje, treba dbať, aby nedošlo k dvojznačnosti alebo nesúladu, pričom treba presne rozlišovať medzi "všeobecným učením Cirkvi a názormi teológov a prechodných (tzv. "módnych") tendencií".173 Nejestvuje totiž nijaký "paralelný", ale iba jediný Učiteľský úrad čiže úrad Petra a apoštolov, pápeža a biskupov.174
Ďalší problém, ktorý sa vyskytuje najmä tam, kde sa seminárne štúdium ocitlo v akademických inštitúciách, sa týka vzťahu medzi vedeckou presnosťou teológie a jej pastoračným zameraním, teda pastoračnej povahy teológie. V skutočnosti tu ide o dve charakteristické črty teológie a jej štúdia, ktoré nielenže si neprotirečia, ale prispievajú - každá svojím spôsobom - k plnšiemu pochopeniu viery. Pastoračnosť teológie teda neznamená, že ide o menšiu doktrinálnosť, alebo že tu celkom chýba vedeckosť; naopak, znamená to, že teológia robí budúcich kňazov schopnými hlásať evanjeliové posolstvo spôsobom, ktorý zodpovedá kultúre ich doby, a vykonávať pastoračnú činnosť v súlade s autentickým teologickým videním. Preto štúdium na jednej strane zohľadňuje vedecký ráz každej teologickej disciplíny, aby poskytlo pastierovi duší plnú a hlbokú formáciu, ktorú potrebuje ako učiteľ viery; na druhej strane primeraná citlivosť voči pastoračnému cieľu týchto štúdií umožní, aby solídne a vedecké štúdium teológie účinne formovalo budúcich kňazov.
Iný problém súvisí s požiadavkou, ktorú dnes ľudia silne pociťujú - ide o evanjelizáciu kultúr a o inkulturáciu posolstva viery. Tento problém je predovšetkým pastoračného rázu, ktorému pri formácii kandidátov kňazstva treba venovať väčší priestor a viac citlivosti. "V súčasných okolnostiach, keď sa kresťanské náboženstvo v rôznych krajinách sveta považuje za niečo cudzie tak v tradičných, ako aj v nových kultúrach, je veľmi dôležité, aby v celej intelektuálnej a ľudskej formácii bol rozmer inkulturácie predstavený ako nevyhnutný a podstatný."175 To však vyžaduje predovšetkým autentickú teológiu, ktorá by bola inšpirovaná katolíckymi zásadami inkulturácie. Tieto zásady, spojené s tajomstvom vtelenia Božieho Slova a s kresťanskou antropológiou, osvetľujú autentický zmysel inkulturácie: tá totiž uprostred odlišných a niekedy aj protikladných kultúr v rôznych krajinách sveta má vyjadrovať poslušnosť Kristovmu príkazu hlásať evanjelium všetkým národom až po okraj sveta. Poslušnosť však neznamená synkretizmus, ani prispôsobenie evanjeliovej zvesti, ale vedie k tomu, aby evanjelium vnikalo, priam sa vteľovalo do týchto kultúr, pričom musí odmietnuť kultúrne prvky nezlučiteľné s kresťanskou vierou a životom a naopak vyzdvihovať hodnoty tajomstva spásy, ktoré prichádza od Krista.176 Problém inkulturácie môže nadobudnúť osobitný význam, ak sami kandidáti kňazstva pochádzajú zo starých kultúr: títo budú musieť podstúpiť primeranú formáciu, aby sa predišlo nebezpečenstvu, že menšími nárokmi voči sebe nezískajú potrebnú úroveň ľudských, kresťanských a kňazských hodnôt; na druhej strane môžu neoprávnene zanedbávať dobré a autentické prvky obsiahnuté v ich vlastnej kultúre a tradícii.177
56. Len čo sa začali v praxi uskutočňovať učenie a smernice Druhého vatikánskeho koncilu i odporúčania z dokumentu Ratio fundametalis institutionis sacerdotalis, v Cirkvi sa rozbehla široká obnova vo vyučovaní filozofických, a najmä teologických disciplín v seminároch. Hoci ešte stále ostáva čo naprávať alebo lepšie rozvinúť, obnova nemálo prispela ku skvalitneniu intelektuálnej formácie. Preto "synodálni otcovia neraz často a jasne zdôrazňovali nevyhnutnosť, ba naliehavosť uviesť do praxe v seminároch a výchovných domoch základný plán štúdii, tak všeobecný, ako aj vlastný, pre príslušný národ či konferenciu biskupov".178
Je nevyhnutné rozhodne potláčať tendenciu zmierňovať úroveň a náročnosť štúdií, ktorá sa prejavuje v podaktorých cirkevných inštitútoch ako dôsledok nedostatočnej základnej prípravy alebo vzrastajúcich nedostatkov tých, čo začínajú filozofické a teologické štúdium. Táto dnešná situácia vyžaduje vyberať len takých učiteľov, ktorí sú na úrovni požiadaviek doby a dokážu kompetentne, s jasnými a premyslenými formuláciami čeliť otázkam a argumentom dnešného človeka, na ktoré možno nájsť vyčerpávajúcu a definitívnu odpoveď bezpochyby len v evanjeliu Ježiša Krista.
Pastoračná formácia:
mať účasť na láske Ježiša Krista, Dobrého pastiera
57. Celá formácia kandidátov kňazstva sa zameriava na to, aby sa osobitným spôsobom naučili mať účasť na láske Krista, Dobrého pastiera. Táto formácia teda musí mať popri rôznych aspektoch zásadne pastoračný ráz. Jasne to potvrdzuje koncilový dekrét Optatam totius, keď hovorí o veľkých seminároch: "V nich celá výchova seminaristov musí smerovať k tomu, aby sa podľa vzoru nášho Pána Ježiša Krista, Učiteľa, Kňaza a Pastiera, aj oni stali pravými duchovnými pastiermi. Majú sa teda pripravovať na kazateľskú službu, aby čoraz lepšie chápali zjavené Božie slovo, osvojili si ho rozjímaním a vyjadrovali ho slovom i skutkom; na službu kultu a posväcovania, aby modlitbou a liturgickými úkonmi uskutočňovali dielo spásy eucharistickou obetou a sviatosťami; na pastoračnú službu, aby vedeli ľuďom sprítomňovať Krista, ktorý ?neprišiel?, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil a položil svoj život ako výkupné za mnohých (Mk 10,45; porov. Jn 13,12-17), a aby sa dali do služby všetkým, a tak čím viacerých získali" (porov. 1Kor 9,19).179
Ten istý koncilový dekrét naliehavo odporúča dôsledne zladiť rôzne ľudské, duchovné a intelektuálne hľadiská formácie a súčasne ich osobitné pastoračné zameranie. V tomto zmysle pastoračný cieľ zabezpečuje ľudskej, duchovnej a intelektuálnej formácii určitý obsah a charakteristické črty, a tak zjednocuje a určuje celú formáciu budúcich kňazov.
Preto sa pastoračná formácia, podobne ako každá iná, rozvíja zrelou reflexiou a praktickou aplikáciou a má vlastného ducha, ktorý je jej základom i zdrojom energie a rozvoja.
Vyžaduje sa teda štúdium pravej a vlastnej teologickej disciplíny - pastoračnej alebo praktickej teológie - ktorá je vedeckou úvahou o tom, ako sa Cirkev deď čo deň buduje v toku dejín silou Ducha, čiže o Cirkvi, ktorá je "všeobecnou sviatosťou spásy"180 a ktorá je znamením a živým nástrojom spásy Ježiša Krista pôsobiaceho v slove, vo sviatostiach a v službe lásky. Pastoračná teológia nie je len umením či súhrnom povzbudení, skúseností, metód; má svoju plnú teologickú dôstojnosť, lebo z viery čerpá zásady a kritériá pastoračnej činnosti Cirkvi počas dejín, tej Cirkvi, ktorá každodenne "rodí" samu seba, ako to výstižne vyjadruje výrok sv. Bédu Ctihodného: "Nam et Ecclesia quotidie gignit Ecclesiam."181 Medzi týmito zásadami a kritériami je zvlášť významné evanjeliové rozlišovanie sociálno-kultúrnej a cirkevnej situácie, v ktorej sa pastoračná činnosť uskutočňuje.
Štúdium pastoračnej teológie má praktickú aplikáciu v zapojení do jednotlivých pastoračných služieb, ktoré majú kandidáti kňazstva vykonávať postupne a vždy v súlade s ostatnými výchovnými požiadavkami: ide o pastoračné "skúsenosti", ktoré môžu nadobudnúť formu skutočnej "pastoračnej praxe", čo môže trvať určitý čas a vyžaduje si metodické overovanie.
Avšak štúdium a pastoračná činnosť privádzajú k vnútornému zdroju, ktorý formácia musí strážiť a zhodnocovať: ide o čoraz hlbšiu účasť na Ježišovej pastoračnej láske, ktorá tak ako bola základom a silou jeho spásonosného diela, vyliatím Ducha Svätého vo sviatosti kňazstva musí predstavovať základ a silu kňazskej služby. Takáto formácia nielenže zabezpečí vedeckú kompetentnosť a schopnosť pôsobiť v pastorácii, ale predovšetkým utvrdí a podporí rozvoj istého spôsobu bytia ako účasti na zmýšľaní a konaní Krista, Dobrého pastiera: "Zmýšľajte tak, ako Kristus Ježiš" (Flp 2,5).
58. V tomto zmysle sa pastoračná formácia nemôže zredukovať na učebnú dobu, ktorá by len oboznamovala s nejakou "pastoračnou technikou". Výchovný program seminára má vzbudiť u pastiera pravú pastoračnú citlivosť, vychovať ho k vedomému a zrelému preberaniu vlastnej zodpovednosti, vytvoriť u neho vnútorný návyk hodnotiť problémy, ustáliť v ňom správnu hierarchiu hodnôt a schopnosť voliť si riešenia vždy na základe a vo svetle viery a v súlade s teologickými požiadavkami vlastnej pastorácie.
Budúci kňazi môžu byť postupne zapojení do živej pastoračnej tradície vo svojej miestnej cirkvi prostredníctvom prvých úloh v službe, čím sa im otvorí myseľ i srdce pre misionársky rozmer cirkevného života, zaučia sa do začiatočných foriem spolupráce medzi sebou navzájom i s kňazmi, ktorým budú pomáhať. Títo poslední majú, v súlade s programom seminára, pastoračnú výchovnú zodpovednosť veľkého významu.
Pri výbere miesta a služby, v ktorých sa bude získavať pastoračná prax, treba brať zvláštny ohľad na dotyčnú farnosť,182 základnú bunku čiastkových a osobitných pastoračných skúseností, v ktorej sa budúci kňazi stretnú s jednotlivými problémami svojej služby. Synodálni otcovia uviedli sériu konkrétnych príkladov, ako návšteva chorých, starosť o vysťahovalcov, vyhnancov a kočovníkov, horlivá láska, ktorá sa prejavuje v rozličných sociálnych podujatiach. Synodálni otcovia píšu: "Kňaz musí byť svedkom lásky samého Krista, ktorý kade chodil, všade dobre robil (Sk 10,38); kňaz má byť aj viditeľným znakom starostlivosti Cirkvi, ktorá je Matkou a Učiteľkou. A keďže dnešného človeka, najmä na toho, ktorý žije v neľudskej biede a znáša slepé násilie a nespravodlivosť, stíhajú mnohé nešťastia, musí Boží človek, správne pripravený na každé dobré dielo (porov. 2Tim 3,17), hájiť práva a dôstojnosť človeka. Nech sa však chráni zastávať falošné ideológie, a ak sa usiluje dosiahnuť dokonalosť, nech nezabúda, že svet vykúpi len Kristov kríž."183
Uvedené a ďalšie formy pastoračnej činnosti vychovávajú budúceho kňaza k tomu, aby svoje poslanie autority v spoločenstve považoval za "službu", aby sa chránil povýšenectva alebo používania moci, ktoré sa vždy nedá zdôvodniť pastoračnou láskou.
Aby bola formácia primeraná, rozličné skúsenosti kandidátov kňazstva musia mať jasný ráz služby, ale pritom musia úzko súvisieť so všetkými požiadavkami, ktoré patria do prípravy na kňazstvo (pravda, nie na úkor štúdia) a súvisia s hlásaním Božieho slova, s liturgiou a s vedením spoločenstva. Tieto služby sa môžu stať obsahom služby lektora, akolytu a diakona.
59. Keďže pastoračná činnosť je svojou povahou predurčená, aby oživovala Cirkev, ktorá je svojou podstatou "tajomstvom", "spoločenstvom", "poslaním", pastoračná formácia musí tieto rozmery Cirkvi poznať a prežívať vykonávaním služby.
Základným sa javí vedomie, že Cirkev je "tajomstvo", Božie dielo, ovocie Kristovho Ducha, účinný znak milosti, prítomnosť Najsvätejšej Trojice v kresťanskom spoločenstve: toto vedomie nezmenšuje zmysel kňaza pre zodpovednosť, naopak, presviedča ho, že vzrast Cirkvi je nezaslúženým dielom Ducha a že jeho služba, ktorú Božia milosť zverila slobodnej zodpovednosti človeka, je podľa evanjelia službou neužitočného sluhu (porov. Lk 17,10).
Vedomie, že Cirkev je spoločenstvo, pripraví kandidáta kňazstva na komunitné vykonávanie pastorácie v srdečnej spolupráci s rozličnými členmi Cirkvi, a to vo vzťahoch kňazi-biskup, diecézni kňazi-rehoľní kňazi a kňazi-laici. Taká spolupráca však predpokladá poznanie a uznanie rozličných Božích darov a chariziem, rôznych povolaní a zodpovednosti, ktoré Duch ponúka a zveruje údom Kristovho tela; vyžaduje si aj živé a jasné vedomie identity nielen seba samého, ale aj iných v Cirkvi; ďalej vzájomnú dôveru, trpezlivosť, láskavosť a schopnosť chápať druhých a vedieť čakať; predovšetkým však má korene v láske k Cirkvi, ktorá musí byť väčšia ako láska k sebe a k združeniu, do ktorých patrí. Dôležité je najmä pripraviť budúcich kňazov na spoluprácu s laikmi. Koncil hovorí: "Nech sú ochotní vypočuť mienku laikov, s bratským záujmom sledovať ich želania, využiť ich skúsenosti a kompetentnosť v rozličných úsekoch ľudskej činnosti tak, aby mohli spolu s nimi rozoznávať znamenia časov."184 Aj posledná synoda zdôrazňovala pastoračnú starostlivosť o laikov: "Je vhodné, aby sa seminarista stal schopným upozorniť a pripraviť veriacich laikov, najmä mladých, na rozličné povolania (manželstvo, sociálnu službu, apoštolát, pastoračné služby a zodpovednosť za pastoračnú činnosť, zasvätený život, angažovanosť v politickom a spoločenskom živote, vedeckú prácu, vyučovanie). Hlavne však treba v laikoch vzbudzovať a podporovať vedomie, že sú povolaní prenikať a premieňať svet svetlom evanjelia, pričom treba ich úlohu oceniť a rešpektovať."185
Napokon vedomie, že Cirkev je "misijné" spoločenstvo, pomôže kandidátovi kňazstva milovať a prežívať podstatný misijný rozmer Cirkvi a rozličných foriem pastorácie; pomôže mu aj v tom, aby bol otvorený a ochotný využívať všetky súčasné možnosti na hlásanie evanjelia vrátane cennej pomoci, ktorú mu v tomto smere ponúkajú a poskytujú masovokomunikačné prostriedky;186 pomôže mu pripraviť sa na službu, ktorá si vyžaduje konkrétnu pohotovosť voči Duchu Svätému a biskupovi, ak by ho poslali hlásať evanjelium aj za hranice jeho vlasti.187
Ak Vám to nestačí, obrátťe sa na KBS - Konferenciu biskupov Slovenska - môžem dať kontakt
amidala
...
čo sa však tej dlhšej týka, dúfam,že nevadí, ale prečítam si ju celú až zajtra, pretože dnes už nemám síl...
Je nepochybné, že r.k, cirkev sa snaží zaujať spravodlivý postoj
skrátená verzia