Keď už Izraeliti bývali v Kanaáne, prišli do kontaktu s kočovným národom Kenitov, ktorých považovali za potomkov ich pradeda Kaina. Títo mali na sebe pravdepodobne nápadné tetovanie - Kainovo znamenie. Boli nestáli a drsní. Na veľké prekvapenie Izraelitov však takisto uctievali Jahveho, Boha Izraela, napriek tomu, že nepatrili ku vyvolenému národu. Súvis medzi Kenitmi a Kainom bol z izraelského pohľadu vložený do jedného starého rozprávania. Toto rozprávame vysvetľuje, prečo sa Keniti zreteľne tetujú, prečo tak nestálo žijú a prečo si uctievajú Jahveho.
Jahvista túto etiológiu zabudoval do svojich pradejín. V nich sa odzrkadľuje obraz predvyvinutej civilizácie (2, 3) a ľudstva (14, 15). Na vytvorenie prechodu ku prarodičom a kvôli vykresleniu súvislostí vyhnania z raja postavil jahvista podľa starovekého umenia jednotlivé osoby do vzájomného príbuzenského vzťahu.
Tak boli Kain a Ábel deťmi Adama a Evy. Táto črta rozprávania je však vedľajšia. Na základe toho sa stávajú zbytočnými aj otázky, či Kain a Ábel boli jedinými deťmi Adama a Evy, či sa Kain oženil, kto býval v meste, ktoré on založil (4, 17) atď.
Tu nie je dôležitý vzťah detinstva, ale výpoveď viery, že prvý hriech sa rozvíjal a pokračoval v násilí a vražde. Nie je narušený len vzťah ľudí k Bohu, ale aj ľudia medzi sebou navzájom teraz žijú v nenávisti. Nezhrozia sa dokonca ani pred bratovraždou. Preliata krv volá do neba. Najhorším následkom hriechu je hriech. Tak získava staré rozprávanie o rodokmeni, o jeho nových súvislostiach neočakávanú hĺbku. Stáva sa výpoveďou viery Izraela.
Rozprávanie je tiež starým svedectvom o nepriateľstve dvoch rozličných kultúrnych oblastí. Ábel zastupuje pastierov (nomádov, kočovníkov), Kain usadených roľníkov so svojím vzťahom k mestu, ktoré sa nomádom často javilo ako sídlo zla (porov. Gn 11, Bábel, Gn 19, Sodoma).
Nomádsky ideál pohŕda usadlým spôsobom života a mestom.
Komentáre