Blog rímskokatolíckeho kňaza

To, čo môžem teraz pozorovať ja, nepozorovali tí, ktorí majú dnes okolo 50-60-70 rokov. Možno sa mýlim v tom, čo budem teraz písať.

Kedysi bolo možné vidieť, ako obyvatelia rodinného domu zväčša mali hospodárstvo - niekto kone, kravu, prasiatka, sliepky, zajace, kozu... a bolo možné vidieť, ako na všetko dozeral strážca - pes. Mačka, ktorá sa prechádzala po dvore, nebola nepriateľom psa. Znášali sa.

Dnes, po mnohých rokoch možno pozorovať zaujímavú skutočnosť. Možno počuť, ako sa v činžiaku z niektorého bytu ozýva zavýjanie psa a z balkóna štekot. Je to iste nepríjemné najmä pre starších ľudí, alebo rodinu s malými deťmi, ktorí bývajú pod nimi, alebo v ich blízkosti. Domáci páni a ich deti odídu do práce a pes, psík zostáva sám... cnie sa mu, zavýja... Je to muzika, ktorá kontruje tej z cédečiek. A aj počas dňa už možno vidieť páry - nie zamilovaných, ale muža či ženu s ich miláčikom, psom.

Láska prechádza na iný objekt. Na toho, kto nekričí, ale šteká, na toho, kto neplače, ale zavýja, na toho, kto nepotrebuje, aby sa mu čítali rozprávky, ku komu netreba v noci vstávať, s kým netreba chodiť tak často k lekárovi, na toho, ktorý nám nepovie pravdu...

Človek prežíva samotu a tá bolí. Spoločenstvo dvoch ľudí sa narušilo. Manžel opustil manželku kvôli inej žene... žena opustila muža, lebo veľa pil... každý má svoju pravdu. Ťažká choroba, autonehoda... niekedy zoberú milovanú osobu... jedno či dve deti, ktoré manželia mali, vyleteli z rodinného hniezda ako lastovičky a majú už svoje problémy a starosti. Televízia večer často ponúka násilie, pomstu, sex... a rôzne televízne súťaže alebo telenovely už skončili. Večery sú dlhé a bolestné. Často len spomienky a preto chce človek nejako vyplniť tú prázdnotu, nechce byť sám, bojí sa byť sám.

Situácia takýchto ľudí je ťažká...