Skutočným oslobodením pre katolícku exegézu bola už spomínaná encyklika z roku 1943 "Divino afflante Spiritu" (Pod závanom božského Ducha), ktorá sa počíta k najvýznamnejším encyklikám Pia XII. Tu sa konečne otvára cesta pre moderný výskum a moderné formulovanie otázok.
Na uskutočnení tejto encykliky sa v rozhodujúcej miere podieľal jezuitský páter Augustín Bea, ktorý bol vtedy vedúcim pápežského Biblického inštitútu a medzinárodne uznávaným odborníkom na Starý zákon. Neskôr sa vyznamenal ako kardinál počas II. vatikánskeho koncilu. Zasadil sa za jednotu kresťanov a zmierenie so židmi.
Spomenieme tu niekoľko myšlienok z tejto "oslobodzujúcej encykliky": Exegétovi sa veľmi odporúča poznanie pôvodného textu. Majú sa rešpektovať vedecké pravidlá, ktoré boli vypracované pre výklad textov. Najdôležitejšou starosťou musí byť odkrytie "literárneho zmyslu", t.j. zmyslu, aký pôvodne spisy mali. Lebo veriaci majú vedieť, čo nás sám Boh učí vo Svätom písme, a nie čo nám výrečný kazateľ alebo spisovateľ prednáša šikovným použitím biblických slov. Tým sa zamietnu všetky "prenesené" t.j. nekontrolovateľné významy, ktoré spočívajú skôr na zbožnej fantázii, než odbornosti.
Veľká vážnosť sa prikladá vtedajším platným literárnym druhom jednotlivých kníh Biblie.
V encyklike sa hovorí: "Iba čírymi pravidlami gramatiky či filológie (jazykovedy) alebo zo samotnej súvislosti sa nedá určiť, čo chceli starí orientálci vyjadriť svojimi slovami. Exegéta sa musí takpovediac vrátiť duchom do oných vzdialených stáročí Orientu a pomocou histórie, archeológie, etnológie (národopisu) a iných vied presne určiť, ktoré literárne druhy chceli spisovatelia tých dôb použiť a v skutočnosti použili. Starí orientálci si totiž na vyjadrenie svojich myšlienok poslúžili nie vždy rovnakými formami a spôsobmi vyjadrovania ako my, ale skôr takými, ktoré boli bežné ľuďom tých čias a ich krajiny. Exegéta nemôže a priori (bez skúsenosti a štúdia) určiť, ktoré z týchto rečových foriem to boli, ale iba pomocou starostlivého preskúmania orientálnej literatúry.
V tejto súvislosti encyklika poukazuje na to, že podľa rečových zvyklostí starých čias sa v Biblii vyskytujú prehnané a paradoxné výrazy, ktoré sa nesmú jednoducho vykladať "doslova", ale podľa zmyslu, ktorý vtedy mali. "Ak teda poznáme spôsoby hovorenia a písania ľudí dávnych dôb a posudzujeme ich správne, môžeme vyvrátiť mnohé námietky, ktoré sa vznášajú proti hodnovernosti a historickej vernosti Svätých kníh".
Táto encyklika o Biblii otvorila pre katolícky výklad Písma možnosť, aby sa metódy, ktoré už dávno boli bežné v jazykovedách a literárnych vedách, použili aj pri Svätom písme. Tým sa umožnil prudký vzostup katolíckej biblickej vedy. Tak sa katolíckej exegéze stále vo väčšej miere darilo napojenie sa na protestantskú a židovskú biblickú vedu a aj v samotnej práci dosiahnuť také výkony, ktoré patria k tomu najlepšiemu, čo súčasná teológia môže vôbec preukázať.
V katolíckej teológii sa začala nová "biblická jar". Vznikli tak mnohé publikácie, dodnes sa tešia veľkému záujmu prednášky a akcie s biblickou tematikou. V kázňach a katechéze sa biblické témy rozoberajú vo väčšej miere a primeranejšie ako kedysi.
Komentáre