To, že sa vedenie križiakov obrátilo aj proti Carihraďu, vyplývalo z konfliktu záujmov vládnucej dynastie Byzantskej ríše. Problém spočíval v tom, že cisára Izáka II. Angelosa a jeho syna Alexia v roku 1195 jeho mladší brat Alexios III. zosadil a uväznil. Alexiovi sa v roku 1202 podarilo z väzenia utiecť; ten sa obrátil na svojho švagra Filipa Švábskeho. Za pomoc, že sa dostane k trónu, sľúbil križiakom sumu 200-tisíc mariek v striebre, účasť na križiackej výprave a jej financovanie a podriadenie byzantskej cirkvi rímskemu pápežovi. Inocent III. sa však prísne postavil k akémukoľvek útoku na Byzantskú ríšu a ako cieľ križiackych výprav vyzdvihol výlučne oslobodenie Svätej zeme - námaha však bola márna.
Dňa 17. júla 1203 Carihrad padol. Izák Angelos sa dostal z väzenia na slobodu a nastúpil na trón. Alexios IV. sa stal spoluvládcom. Cisár však nemohol svoje sľuby, ktoré dal križiakom, splniť. Nanovo bol zosadený a zomrel vo väzení. Alexios IV. bol zavraždený a koncom januára 1204 korunovali Alexia V. Jeho váhanie uspokojiť križiakov a intrigy Enrica Dandalosa, benátskeho dóžu, viedli k už uvedeným udalostiam. Nasledoval pád Carihradu a zriadenie latinského cisárstva a patriarchátu v Carihrade.
Tento prípad viac ako všetko ostatné ukazuje, že bolo nemožné udržať vysoké náboženské nadšenie, ktoré bolo príznačné pre prvú križiacku výpravu. V miere, v akej slabol vplyv pápežov, prevládali politické a hospodárske záujmy v podnikaní, ktoré malo na začiatku celkom inú motiváciu.
Komentáre