Nový druh reformy neobišiel ani veriacich laikov Cirkvi. Silný náboženský duch sa prejavil predovšetkým v križiackych hnutiach. Križiacke výpravy sú fenoménom typickým pre stredoveké kresťanstvo. Idea križiackych výprav sa stala veľmi živá v kontexte bojov v Španielsku proti saracénom (reconquista). Známe sú výpravy proti pohanským Prusom, Sasom, proti albigencom či neskôr proti husitom. Križiackou výpravou par excellence bola však výprava do Svätej zeme.
Na 900. výročie dobytia Jeruzalema (15.7.1099) prišlo do tohto mesta niekoľko sto protestantských pútnikov s úmyslom ospravedlniť sa za konanie svojich kresťanských bratov pred stáročiami. Aj Katolícka cirkev prehodnocuje toto obdobie a chce sa zodpovedne vyjadriť aj k tejto závažnej, často spornej otázke.
Naozaj, všeobecne sa križiacke výpravy hodnotia prinajlepšom ako hanebná záležitosť, o ktorej my kresťania radšej nehovoríme. Je to ako rodinná hanba, ktorú treba utajovať, pretože križiacke výpravy vraj slúžili procesu odkresťančovania kultúry, a teda aj spoločnosti.
Obžaloba tvrdí, že križiacke výpravy boli prejavom náboženského imperializmu, čiže ideologického zneužitia náboženstva, ba dokonca patria k tým javom, ktoré odhaľujú "pravú" - čiže falošnú - tvár náboženstva. Pravá tvár náboženstva je vraj používanie akýchkoľvek nástrojov na upevnenie svojej moci v kultúrnej, spoločenskej a politickej rovine. Náboženstvo sa teda, podľa niektorých, zneužilo na kultúrnu, sociálnu a politickú expanziu Západu voči Východu, Európy voči Východu.
Ide tu aj o obvinenie z fundamentalizmu, ako sa zvykne nazývať tento fenomén, a tak náboženstvo, podľa tohto hodnotenia, posväcuje, ospravedlňuje, určitým spôsobom podporuje túto expanziu, využívajúc všetky možné prostriedky (náboženstvo = násilie).
Zdá sa, že tí, ktorí takto hovoria, si neuvedomujú, že násilie na bojiskách i násilie po skončení bojov existovalo aj vtedy, keď do boja nevstupovali náboženstvá. Takže mali by sme si položiť otázku, či násilie tu bolo pre náboženstvo, alebo aj napriek náboženstvu.
Ak sa niekto správa v Jeruzaleme tak, ako sa správa v Dolnom Lotrinsku, kde Gottfried de Bouillon, vodca prvej križiackej výpravy, musí bojovať s inými kresťanmi o znovuzískanie svojho panstva, ktoré mu bolo nezákonne odňaté, potom to znamená, že násilie je niečo, čo nesúvisí s náboženskou motiváciou, alebo treba azda povedať, že náboženská motivácia sa nedokázala presadiť, nedokázala zabrzdiť, alebo aspoň zmierniť násilie.
Ak sa dívame na túto ideológiu náboženstva a obzvlášť kresťanstva, ktoré v križiackych výpravách odkrýva svoju expanzívnu tvár, nehľadiac na prostriedky, uvedomujeme si, že násilie je produktom určitej doby, určitého okamihu. Teda problém spočíva v rozpore medzi proklamovanými ideálmi, ktoré hýbu touto spoločnosťou, a namáhavým, pomalým procesom etického, kultúrneho, spoločenského a politického dozrievania.
Články v tejto rubrike sú z knihy Dejiny mojej Cirkvi (II. diel), Viliam Judák, 2004.
Komentáre