Blog rímskokatolíckeho kňaza

Hrávali sme futbal, hrávali sme na dvore hokej a to nielen medzi sebou – z dvora, ale aj medzi inými chalanmi z ich dvora. Bol som brankár a bavilo ma chytať. Sníval som, že raz sa stanem brankárom v NHL. Vtedy bol však problém ten, že som sa nevedel korčuľovať. Ale to by som sa naučil a som sa aj učil. Knihy, domáce úlohy a učenie ma tak nezaujímali, ako práve šport a najmä hokej. Bolo to super.

Prvý a aj posledný krát som bol v pionierskom tábore spolu s bratom. Bolo to v jednom československom meste. Bývali sme oddelene na izbe. Jedného dňa sa ku mne dostala správa – tvojho brata zbili. Čo s tým? Vedel som, ako to vyriešim. Postavu som mal nato a preto som sa pobral "na miesto činu". Prebehlo to rýchlo – ručne, stručne a odvtedy bol pokoj. Už vtedy som vedel, že viac do pionierskeho tábora nepôjdem. Prečo? Nebavilo ma to tam – nebolo to, ako doma a chýbal mi môj hokej a futbal – moje záujmy.

Nepamätám si ten deň, keď prišli do našej triedy robiť nábor. Končili sme ôsmu triedu a bolo treba rozmýšľať, čo ďalej. Nebol som ani v triede chlapec tichý a neznámy. Vedel som použiť ruky k tomu, aby druhí pocítili, kto je tu pánom. Ten nábor bol do bane – ísť sa učiť za baníka. Pekne nám to bolo vysvetlené, čo všetko z toho bude, aké výhody... a mne sa to pozdávalo. Viete, bol som vtedy "za každú srandu". Našiel som si čas a šiel som sa spýtať súdružky učiteľky, či môžem ísť aj ja sa učiť za baníka. Čo si pamätám z toho rozhovoru bolo, že sa ma spýtala, aké mám známky. Keď som jej odhalil pravdu, povedala mi slová, ktoré ma prekvapili...