Blog rímskokatolíckeho kňaza

Nikdy som neuvažoval nad skutočnosťou stať sa kňazom. Ako som písal v úvode, mojím záujmom bolo niečo iné, len nie Boh a duchovné veci. Kto by mi povedal asi v mojich 13 rokoch, že ty budeš kňazom, tak by som sa mu vysmial. Myšlienka na kňazstvo sa začala kryštalizovať, keď som mal 15 rokov. 

Mali sme vo farnosti mladých kaplánov, ktorí sa snažili aj za socializmu pracovať s mládežou, hoc to bolo pre nich nebezpečné. Pamätám sa na sánkovanie v zime, na hrávanie futbalu v lete, na hranie stolného tenisu a iste svoje urobilo aj čítanie náboženských kníh. Chodil som s mladými aj na výlety.

Tiež mi zostalo v pamäti, ako som bol na primíciách jedného mladého kňaza, za ktorým sme neskôr boli aj v seminári. Tam som prvý krát v živote mohol vidieť tie priestory a kaplnku, kde sa slúžievala sv. omša, kde sa modlili bohoslovci. Bol som na posvätnom mieste. Vedel som, že to nie je len tak, aby som nejako využil čas hrami, výletmi, stretnutiami... – bolo v tom niečo viac, bolo to volanie živého Boha k srdcu mladého človeka.

No bolo tu aj iné volanie. Mali sme aj mládežnícky spevácky zbor, kde sme nacvičovali piesne, ktoré sme potom spievali pri svätej omši.

Bolo tam jedno milé, pekné dievča. Poviem – páčila sa mi. Nakoľko bývala ďaleko a zvlášť v zime, keď skoro bola tma, mával som o ňu strach, aby sa jej niečo nestalo, keď večer skončila svätá omša, my mladí sme sa ešte porozprávali pred kostolom a potom sme sa rozchádzali domov. Mnoho krát sme boli ako mládež sa odprevadiť a tak ešte využiť spoločné chvíle nielen na smiech, ale aj na utužovanie kamarátstva.

Ešte jedna osoba zasiahla do môjho života a neviem, ako by to dopadlo, ak by som dal len na city. Raz prišlo na návštevu do nášho mesta jedno dievča – bola z Prahy.

Neviem prečo práve mňa si vybrala, ale pamätám sa, ako sme v ten večer robili v kostole betlehem a ona ma oslovila, či by sa nemohla so mnou porozprávať. Nemal som problém a tak som súhlasil. Ako by to bolo dnes – bol napadaný sneh a príjemný večer. Nezostali sme pri kostole. Išli sme sa prejsť a nakoľko som poznal mesto, navrhol som trasu. Súhlasila. Po krátkom čase sa spýtala, či by ma mohla chytiť za ruku. Nevidel som v tom nič zlé a tak sme sa chytili za ruku. Obsah rozhovoru Vám nepoviem, lebo sám si ho už nepamätám, ale bol to príjemný večer. Keď sme sa lúčili, opýtala sa ma niečo, z čoho som zostal trochu prekvapený – môžem ti dať pusu. Súhlasil som a potom sme sa rozišli. Nejaký čas sme si aj dopisovali. Ale časom dopisovanie skončilo.

Na diskotéky a zábavy som nechodil... bol som skôr tichý človek. Preto ma toto dievča prekvapilo. Dalo sa s ňou rozprávať, zažartovať a bola aj sympatická vzhľadom.

Aký hlas vypočuť? Komu dať svoje srdce? Kto si ho zaslúži? Verte, boli to mnohé otázky, ktoré som si kládol ako na váhach – na jednej strane manželstvo, na druhej kňazstvo.

A teraz som sa modlil a uvažoval za a proti pre manželstvo, za a proti pre kňazstvo. Rozhodol som sa pre kňazstvo a to preto, lebo som si uvedomil, že ja sám som vo svojom živote zadarmo dostal. Dostal dar viery, možnosť spoznávať Pána Ježiša. S „vďačnosti“, ktorú samozrejme nebudem môcť vyjadriť počas celého svojho života, som chcel a chcem aj ja zadarmo dávať a priblížiť Ježiša a jeho pravdu iným. Tým, ktorí budú hľadať, ktorí budú pochybovať, ktorých bude potrebné posilňovať.

Prijímacie skúšky na štúdium teológie som absolvoval, bol som prijatý a čakal som len na dátum nástupu do 1. ročníka.