Jahvista sa dá ľahko rozpoznať podľa svojho štýlu. Dokáže majstrovsky rozprávať. Má záľubu v jednoduchej názornosti a dokáže vykresliť to, čo sa odohráva v srdci jeho osoby. V žiadnom prípade nie je detinsky-naivným a primitívnym spisovateľom, ale skôr kritický mudrc, ktorý sa vedome dištancuje od náboženstva svojho okolia a predstavuje vieru Izraela v premyslených obrazoch.
Ešte dôležitejšie ako jeho jazykové majstrovstvo sú teologické výpovede. Asi od neho pochádza už spomenutý trojkrok: hriechy ľudí - Boží trest - Božie zmilovanie. Ale rovnako sa ho dotýkajú aj dôležité ľudské otázky ako vina a zmierenie, bolesť a núdza, narodenie a práca, vzťah muža a ženy, nepriateľstvo medzi jednotlivými ľuďmi a národmi. Pohľad prostredníctvom jeho viery na Boha ho uschopňuje odpovedať na tieto otázky.
Nápadné sú mnohé antropomorfické obrazy, ktoré používa jahvista v predstave o Bohu. Najprv sa zdá, že rozpráva o Bohu skutočne bezstarostne. Ale bližšie zamyslenie sa nad textom ukazuje, že jeho obrazy sú vybrané starostlivo a svedčia o veľkej bázni pred Bohom. Jahvista rozpoznal pravdepodobne ako prvý, že Božie spásonosné činy nie sú izolované príhody alebo udalosti, ale patria do dejinno-spásonosného vzťahu.
Kňazská tradícia je v porovnaní s jahvistickou slávnostnejšia a vznešenejšia. Jednotlivým formuláciám sa venuje vysoká pozornosť. Namiesto názorných výkladov prevládajú tu výpočty, rodové registre a schémy.
Tieto pramene sa vôbec nesmú chápať ako výkladové dielo, sú tu naporúdzi teologické úvahy, teda "učenie". Jazyk a reč je zhustená a priamo presvedčujúca. Pri dôležitých témach sa dá zistiť veľká obšírnosť. Po správach o stvorení nasleduje v podstate rodokmeň od Adama po Abraháma prerušený rozprávaním o potope a o zmluve Boha s Noemom. Takto sú kňazské pradejiny pradejinami zmluvy s Izraelom. Sám Boh tu stojí voči človeku vo väčšej neprístupnosti ako u jahvistu.
Obidve tradície vedú rozličným spôsobom k Abrahámovi. Tu začína nový a rozhodujúci zásah Boha do dejín.
Komentáre