Dejiny však šli svojou vlastnou cestou; mimo toho, čo naplánovali zbožní pápeži a geniálni panovníci. Pádom Akkony v roku 1291 opustili Palestínu poslední rytieri. Iba Cyprus a Rodos zostali v rukách kresťanov. O obnovení križiackych výprav sa už vážne neuvažovalo. Ani to neprekvapuje, ak pomyslíme na pápežovo vyhostenie do Avignonu (1309-1377), na politickú a náboženskú roztrieštenosť Západu (storočná vojna od roku 1339 medzi Anglickom a Francúzskom), na pápežskú schizmu 1378-1417 a pád Carihradu v roku 1453.
Od čias križiackych výprav sú osudy Svätej zeme zvlášť pohnuté. Pri dobytí Jeruzalema križiakmi v lete 1099 dochádza aj k stavebnej úprave baziliky. Ježišov hrob a Golgotu zahrnuli do jednej stavby. Chrám bol bohato vyzdobený a ústredným miestom baziliky bol Boží hrob. V takejto podobe sa Bazilika Božieho hrobu uchovala celé stáročia až do roku 1808, keď neopatrný pútnik v Arménskej kaplnke zapríčinil požiar. Oheň zachvátil celú stavbu, len miesto Golgoty sa podarilo od požiaru uchrániť.
Kaplnka Božieho hrobu bola opäť obnovená na starých základoch (ide už o piatu stavbu). Kupola bola nahradená kovovou v roku 1869. Po zemetrasení (1927) bola posilnená oceľovou konštrukciou a v roku 1962 opäť vyzdobená. Dnes je ukrytá uprostred stavieb, takže vidieť len jej južnú vstupnú fasádu, vežu, kupolu a koniec chóru.
Od roku 1333 Baziliku Svätého hrobu majú v ochrane františkáni, a to vďaka veľkej peňažnej sume, ktorú dostal sultán Melek-en-Naser Mohamed od kráľa Róberta z Anjou. Tri storočia duchovní synovia sv. Františka z Assisi pod ochranou Benátskej republiky a iných katolíckych panovníkov mali na starosti tieto posvätné miesta. Kresťania však nemali takmer žiadnu možnosť putovať do tejto oblasti. V roku 1633 noví tureckí panovníci preniesli tieto práva na gréckych mníchov. Rímska kongregácia pre šírenie viery sa síce bránila tejto zmene a pripomínala minulé časy, "keď s veľkou slávou za mnohých obetí preliatej krvi sväté miesta bolo možné vytrhnúť z rúk neveriacich". Ale časy križiackych výprav boli minulosťou.
Po porážke Turkov v Európe v 17. storočí františkáni znova získali výsady kustódie (ochrany) vo Svätej zemi a dostali povolenie baziliku aj reštaurovať. Cenou za toto povolenie bolo oslobodenie 150 tureckých otrokov z európskych panovníckych dvorov.
Napätie medzi východnými a západnými kresťanmi na týchto miestach však neustávalo. Tak napríklad v noci pred Kvetnou nedeľou v roku 1757, ako uvádza františkánska kronika, "grécky ľud, poštvaný svojimi mníchmi", ozbrojený obuškami, lopatami a nožmi vtrhol do Baziliky Božieho hrobu. Tam poprevracali svietniky a roztrhali drahocenné závesy a porozbíjali aj lampy. Pritom napadli aj kláštor františkánov. Katolíci sa ako už viackrát predtým obrátili na pápeža - tentokrát Klementa XIII. ako aj na niektorých katolíckych panovníkov. V roku 1811 s pomocou Rakúska a Francúzska zaujali opäť svoje miesto pri Svätom hrobe. Víťazstvo však bolo krátkodobé a už v roku 1829 prišlo k novým sporom a k strážcom Božieho hrobu pribudli aj Arméni. Do sporu sa medzičasom zamiešal aj ruský cár Mikuláš, ktorý chcel zvýšiť svoj vplyv na týchto posvätných miestach prostredníctvom svojich mníchov.
Za prejav veľkej netolerancie medzi kresťanmi, ktorí sa starali o posvätné miesta, sú udávané nepokoje zo 4. novembra 1901, pri ktorých došlo dokonca k prelievaniu krvi, keď skupiny gréckych mníchov napadli františkánov, aj keď ide o banálnu vec: františkánsky kostolník sa "opovážil" pred vonkajšími schodmi, ktoré viedli do latinskej Kaplnky Bolestnej Panny Márie, pozametať malú časť miesta pred chrámom. Podľa mienky gréckych mníchov hrubo porušil právo, podľa ktorého celé toto miesto pred budovou patrilo im. Pri tomto incidente bolo vážne zranených 19 františkánov.
Ani v období 20. storočia sa problémy medzi kresťanmi, ktorí majú na starosti jednotlivé posvätné miesta v Jeruzaleme, nie celkom ukončili, aj keď sa v mnohom zmiernili.
Dnes je bazilika majetkom šiestich rôznych kresťanských spoločenstiev. Sú to ortodoxní Gréci, latinskí veriaci, Arméni, Kopti, Sýrčania a Abesínci, ktorým však patrí len hrob Jozefa z Arimatie, ležiaci západne od Ježišovho hrobu.
Články v tejto rubrike sú z knihy Dejiny mojej Cirkvi (II. diel), Viliam Judák, 2004
Komentáre