Často naväzovali na staré rozprávania z Izraela alebo z príbuzných národov. Tieto vedeli vo svojich básniach a mýtoch o Božej záhrade, o "raji", o zázračných stromoch života alebo o bohoch, ktorí tvorili ľudí.
Existuje veľká a významná babylonská báseň, ktorá sa nazýva podľa jej babylonských začiatočných slov "Enuma eliš". Pochádza z prvej polovice druhého tisícročia pred Kristom a podáva staré predstavy Mezopotámie o vzniku sveta a človeka.
Mnohé obrazy týchto mýtov a Biblie môžu byť príbuzné. Platí to ešte viac pre správu o potope sveta, staroorientálnom mýte o potope a o Gilgamešovom epose.
V skutočnosti poznali biblickí autori myslenie a vedomosti ich času a dokázali s tým zaobchádzať. Pritom však očistili tento pohanský "materiál" od všetkých predstáv, ktoré odporovali viere Izraela. Iba takto mohla táto stará látka stať sa podstatou izraelskej novej viery. Takto sa napríklad nenachádza v izraelských dejinách stvorenia žiadne súperenie bohov. Človek tu už nie je stvorený z krvi zabitých bohov, ale na obraz Boží. Stvorenie tu nevzniká z nejakého "prachaosu", ale prostredníctvom suverénnej Božej vôle - z ničoho. Taktiež sa nachádza v Izraeli nové ponímanie viny. Síce ešte aj v Genezis je had príčinou, ale skutok pochádza z vlastnej zodpovednosti človeka, zatiaľ čo v mnohých orientálnych mýtoch sa nevyskytuje myšlienka vlastnej zodpovednosti.
Existuje teda mnoho spoločných bodov pre biblických autorov v literatúre ich doby. Mimochodom aj neskoršie naväzovala biblická viera na časovo podmienené predstavy. Evanjelisti museli ohlasovať ich posolstvo v reči Grékov a Rimanov. Rovnako aj dnes hľadáme spoločné body, aby sme urobili zrozumiteľnejšou podstatu Biblie.
Komentáre