Blog rímskokatolíckeho kňaza

Napriek nedostatkom, ktoré sú známe aj z iných vojen, boli križiacke výpravy pre väčšinu účastníkov odriekaním a rizikom, od ktorého musela rozumná kalkulácia vlastných záujmov odradiť, pretože hodnota tejto myšlienky spočívala u každého hlavne v obetovaní svojho postavenia, ba i života. Preto nie náhodou vyrastajú z križiackych výprav rytierske rády, ktoré okrem obvyklých sľubov chudoby, čistoty a po­slušnosti prijali záväzok slúžiť pútnikom a chrániť posvätné miesta proti mohamedánom.

V rytierskych reholiach sa zjednocujú najdôležitejšie ideály stredoveku, od boja s neveriacimi po asketický ideál, od politických plánov až po túžbu po spáse. Rytierske rehole sú výkvetom rytierskeho ideálu, ktorý bol všade preniknutý náboženskými elementmi. Vo svojej najčistejšej forme klá­dol dôraz na asketický prvok. Rytier, ktorý stále putoval, bol oslobodený od pozemských pút a bol chudobný, spájal sa s ideálom rehoľníka, čo sa plne realizovalo v rytierskych reholiach. Prvotným cieľom rytierskych reholí bola obrana pútnikov, ktorí prichádzali do Palestíny.

Prvým historickým výsledkom križiackeho hnutia bolo zria­denie štyroch feudálnych štátov križiakov: kráľovstva jeruza­lemského, kniežatstva antiochijského, grófstiev v Tripolise a Edesse. Ich udržanie a rozloha boli možné len vďaka vojenskej prítomnosti rytierskych rádov, ktoré vznikli v kontexte udalostí.

Johaniti (aj "hospitaliti" - pomenovaní podľa Nemocnice sv. Jána Krstiteľa v Jeruzaleme) boli založení v roku 1099. Tam sa od polovice 11. storočia venovali najprv starostlivos­ti o chorých pútnikov a až po dobytí Jeruzalema prebrali aj vojenské úlohy. Od roku 1291 sa zdržovali na Cypre, Rodose a od roku 1530 na Malte, podľa čoho dostali aj názov mal­tézski rytieri.

Templárov (pomenovaní sú podľa ich prvého sídla v Je­ruzaleme v blízkosti Šalamúnovho chrámu) založil v roku 1119 francúzsky rytier Hugo de Payens so svojimi spoločníkmi. Templári sa pomerne rýchlo stali úžasnou finančnou mocou. Po páde Akkonu od roku 1291 boli premiestnení na Cyprus. Sídlo veľmajstra preniesli do Francúzska. Tu sa uskutočnila ich tragédia. Menovite francúzsky kráľ Filip IV. Pekný dňa 13. októbra 1307 uväznil všetkých členov rehole, pričom vyslovil proti nim rôzne obvinenia (napríklad vzťahy so Saracénmi, modloslužba, čary). Následkom týchto intríg ich na koncile vo Vienne v roku 1311 pápež Klement V. zrušil.

Posledný generál templárov Jakub Molay a jeho traja pria­telia boli zaživa upálení na námestí pred katedrálou Notre Dame (v marci roku 1314). Skôr ako ich zasiahli plamene, verejne vyhlásili nevinnosť rehole.

Podľa skromných správ pôsobenie tohto rytierskeho rádu sa viaže k Oravskému Podzámku, hradu Dobrá Voda, Slo­venská Ľupča, Ilava a Lukáčovce pri Nitre.

Nemecký rád ("Deutschherren") vznikol v roku 1198 z brat­stva ošetrovateľov, ktorého počiatky možno klásť do rokov 1189 - 1190. Už za veľmajstra Herrmanna zo Salzy (1210 - 1239) nemeckí rytieri prešli do Pruska (Marienburg). Ich úlohou bolo šírenie kresťanstva v okolí Baltského mora. V súčasnos­ti prebiehajú početné archeologické výskumy v meste Akko - poslednej kresťanskej pevnosti, ktorá padla v roku 1291. Našla sa tu štvrť s početnými vzácnymi nálezmi, ktorú spravoval Rád nemeckých rytierov. Dnes tento rád v inej podobe pôsobiaci v šiestich krajinách spravuje okolo 100 medicín­skych zariadení len v samotnom Nemecku.

Rytiersky charakter tiež dostalo Bratstvo sv. Lazára. Spolo­čenstvo sa venovalo výhradne ošetrovaniu malomocných. Najstaršie štatúty sú z roku 1150. Boli zriadené podľa reguly sv. Augustína. Koncom 13. storočia boli lazaristi už rytierskym rádom. Predstaveným bol vždy malomocný. Pápež Inocent IV. v roku 1253 tento predpis zrušil.

Johaniti, nemeckí rytieri a lazaristi mali tiež ženské vetvy, ktoré sa venovali výhradne službe chorým.