... s takýmito známkami na tú školu ísť nemôžete. Nevedel som v tej chvíli, čo si mám o tom myslieť, ako zareagovať.
Za sedem rokov školskej dochádzky som neprepadol, no známky na vysvedčení sa pohybovali skôr od stredu nahor. Čo stálo za povšimnutie bola telesná výchova. No ísť sa učiť za baníka, hoc som mal skôr trojky a nejakú štvorku, nepotrebovalo asi vyznamenanie na konci roka – nechápal som tomu, dnes už tomu rozumiem.
Ako ďalej? Bolo potrebné si podať prihlášku na nejakú školu. Ale kam, keď mne sa učiť nechcelo? Vyriešilo to SOU strojárske. Začal som sa učiť za strojného mechanika pre jeden závod, v tom čase veľmi známy. Dnes už nejestvuje. Dobré na tom bolo to, že sa to striedalo s odbornou praxou.
Škola skončila a ja som nastúpil ako nováčik do závodu, pre ktorý som sa učil. Pracovný čas som trávil prácou a snahou získať potrebné, odpracované mesačné hodiny. Nebol som vždy úspešný.
Pracoval som v dielni, kde sme tvorili kolektív mladých, strednej generácie i niekoľko starších ľudí. V mojom živote sa zmenilo i to, že som si musel navyknúť vstávať skôr. A to do práce. Ale zvykol som si. Nejeden raz však nohy pocítili, čo je to potreba stihnúť prísť do práce načas.
Dnešnou športovou terminológiou by som mohol povedať, že som sa stal na novom pracovisku záujmom niektorých ľudí, ktorí mi neskôr prezradili, o čo ide. "Ste mladí, máte život pred sebou a perspektívu a aj strana vám bude nápomocná."
Pochopil som, že chcú odo mňa súhlas na vstup do KSČ. Nakoľko mi chceli ísť v ústrety, tak mi aj umožnili, aby som chodil do večernej školy popri zamestnaní – tá trvala dva roky. Chodil som, ale nie pre vstup do KSČ, ale preto, lebo som potreboval maturitný list. Vo večernej škole sme boli ako trieda dobrý kolektív.
Čas plynul, trápenie s učením kombinované s prácou pokračovali, až prišiel deň očakávaných maturít. Nie, žeby som sa tešil na maturitné skúšky, ale vedel som, že to bude koniec učenia a driny.
Môžem vám povedať, že skúšky som urobil, nie na jednotky – to som neočakával, ale jeden úsek života bol za mnou a čakal na mňa ďalší – oveľa zaujímavejší.
Komentáre
do maturity to bolo s vierou ako?..
či pokrstený, s prvým svätým prímaním?
či bežný praktizujúci kresťan?..
absentuje mi to v tvojom rozprávaní..
do maturity to bolo s vierou ako?..
hmm...takže nie som zlý kresťan,ked som to mala tiež tak..že?..
narodila som sa ako rímskokatolíčka. V kostole som ako dieťa trávievala veľa času. Vďaka kňazovi. mala som ho rada. Veľmi rada. A do kostola som sa aj chodievala ukryť pred hádkami u nás doma. Jednoducho,tam bol pokoj. A tak som sa tam udomácnila. Spievala som prosby,čítala čítania, chodievala do zboru a bola akousi pravou rukou kostolníka. Vo svojom volnom čase sme chodievali dievčence na faru. Pán farár nam púšťal biblické príbehy,alebo hrával s nami človeče,či iné hry.
Potom zomrel. Bola som šiestačka.
Prišiel nový kňaz,a ten prišiel s rodinou. S rodičmi a sestrou. Tá mala maličké dieťa. Neviem,či to bolo pre mňa tým dôvodom,ale myslím si že ano..
pri tomto kňazovi som stratila vzťah ku kostolu..k modlitbe..
už som tam nebola tak často,ani tak aktívne..
niekedy okolo 18tky som začala rebelovať..a celé 3roky som hľadala odpovede na otázky,ktoré ma odpútavali od Boha.
Raz, úplnou náhodou, šla som s kamoškou no greckokatolíckeho chrámu. Ona šla na spoveď a ja že ju tam počkám. Nedalo mi čakať. Pristúpila som k svätej spovedi. Nie dosiahnuť odpustenie,ale získať odpovede na otázky,ktoré mi vtedy vírili hlavou.
Podarilo sa.. Otázky dostali odpovede a ja som pocítila strašnu túžbu prijať. A tak som sa vrátila k Bohu.
Nakoniec som sa vydala za greckokatolíka. Máme dve deti a mne je jasne,že po otcovi su greckokatolíci. A aj ked mám z domu desať minút do greckokatolíckeho a rovnako blízko aj do rímskokatolíckeho kostola,aj tak idem radšej do grecko.
zdá sa mi,že oni tú liturgiu prežívajú viac. Že sa jej viac zúčastňujú. Naše obrady sa mi zdali nudné. Že je na nich aktívnejši kňaz,a ľudia počúvajú. Greckokatolická liturgia je o ľuďoch, o spevoch, o modlitbách..Uchvátili ma..
a moja mamka to prežíva ťažko. Nevedela sa zmieriť na Veľku Noc,keď sme trávili Veľkonočnú nedelu spolu a ja som sadala do auta a šla na liturgiu do 5km vzdialeneho mesta. Trošku ma to aj mrzí,že to nevie pochopiť. Veď.. Boh je len jeden..A je jedno kde, hlavne,že sa s ním stretnem..nie?..
nie som horlivý kresťan..ani teraz nie..doba je rýchla..a ja nestíham..som sama na všetko..manžel je v zahraničí..a ja kmitám..
neostáva mi čas na liturgie..niekedy ani v nedelu nie..
ale..snažím sa..a teším..teším sa,že ked deti odrastú,budem tam chodievať každý deň..
naberať silu..a trpezlivosť..a odhodlanie..a pokoj..
fuuu...malá spoveď..:)))
V prvom rade chodíme do kostola
a nepriatelov...viem..
bola som len male dievča,ktoré utekalo pred nepokojom doma..
nový kňaz to nechápal..neprijal ma..nebol na fare sam..
mal tam rodinu..a iné starosti..
a aj jeho aktivity vo farnosti boli iné,ako toho pred ním..možno preto,že prišla revolúcia a veci sa menili..
nebol zly..nehovorim,že bol zly..
len mal iný spôsob..aj kázania..aj prezentovania nazorov a postojov..
skrátka..bol neprístupnejši ako ten pred ním..
chodila som k nemu na sobášne nauky..vždy sme vedeli spolu dlho debatovať a doťahovať sa na slovíčkach..:))
jedine chvile,kedy som ho videla usmievať sa..:))
ale..keď odchádzal ,bolo mi ľúto..
zvláštne..že?..:)))
a k tym obradom..
veľa záleží od kňaza..aký je rečník..aký má prístup..
v greckokatolickom chráme,kam chodím slúžia redemptoristi. Je ich asi sedem. A nie sú všetci rovnakí. Aj keď..každý z nich mi vie veľa dať.