Niektorý čitateľ a poslucháč Biblie je na tom podobne ako etiópsky komorník v Skutkoch apoštolov (Sk 8, 26-35), ktorý tiež čítal Bibliu s dobrou vôľou, ale jej nerozumel. Často nechápanie nepramení z nedostatku ochoty veriť, ale skôr z ťažkostí spočívajúcich v literárnom svojráze samotných biblických kníh. Sú to tri javy, ktoré môžu spôsobovať ťažkosti: biblické jazyky, literárne druhy a predstavy Biblie o svete a pravde.
Mnohé biblické knihy pôvodne neboli napísané v tom istom jazyku. To sa ani vôbec nedá očakávať, keď si pomyslíme, že obdobie vzniku všetkých biblických kníh zaberá viac než jedno celé tisícročie. Najstaršie časti Starého zákona boli napísané určite už pred rokom 1000 pred Kristom a najmladšie časti Nového zákona v 2. storočí po Kristovi. V tom dlhom časovom úseku sa vo svete, v ktorom Biblia vznikala, vystriedali po sebe 3 jazyky - hebrejčina, aramejčina, gréčtina.
Preto sa stáva, že biblické knihy sú písané zčasti hebrejsky, zčasti aramejsky a zčasti grécky. Hebrejčina patrí do semitskej jazykovej skupiny. Hebrejčina sa stala až po babylonské zajatie v 6. storočí pred Kristom jazykom Izraelitov. Potom bola vytlačená aramejčinou, ktorá sa používala v perzskom svete 5. a 4. storočia ako reč ríše a diplomatov ďaleko za palestínskym teritóriom. Aramejčina bola asi aj materčinou Ježiša a apoštolov. Môžeme sa domnievať, že Ježiš rozumel aj hebrejsky. Hebrejčina bola totiž jazykom starých biblických spisov, v ktorých sa Ježiš dobre vyznal. V tom nezaostával za znalcami Písma svojej doby.
Jazyk Starého zákona je obrazný a dynamický. Konkrétna názornosť je pre ňu charakteristickejšia než schopnosť zovšeobecňovania a abstrakcie. Vidno to na viacerých jednotlivých slovách. Čo my niekedy prekladáme "veriť", znamená v hebrejčine vlastne "zaujať u niekoho pevné stanovisko". Toto slovo nás poúča, že viera Biblie nie je neurčité "považovanie za niečo", čo sa vzťahuje len na svet našich úvah a myšlienok, ale je to úzky vzťah dôvery človeka, ktorý ho úplne vstrebáva. "Spoznať" znamená ''zvnútornieť", slovo, ktoré sa používa tak na pochopenie úkonu plodenia, intímne spojenie muža a ženy, teda aj pre pohlavný akt. Izraelita týmto slovom vypovedá, že sa muž a žena zvláštnym spôsobom skusujú a spoznávajú v pohlavnom spojení. V Lukášovom evanjeliu používa toto slovo Mária. Hovorí: "Ako sa to stane, keď ja muža nepoznám?" (Lk 1, 34).
Aj v zobrazení súvislostí semita rád používa názorné obrazy. Keď chce povedať alebo vysloviť niečo učené, nepoužíva krátke formulky alebo precízne abstrakcie, ale rád vyrozpráva nejaký príbeh. Nepovie ustáleným spôsobom "Boh je tvorcom sveta", ale vyrozpráva, ako si predstavuje, že Boh urobil svet. Prorok Nátan pripomenie kráľovi Dávidovi jeho vinu rozprávaním o bohatom a chudobnom mužovi (2 Sam 12, 1-24). Ak Ježiš tak často hovorí v podobenstvách, sleduje tým len živú tradíciu svojho ľudu.
Niektoré spôsoby vyjadrovania v Biblii sa nám zdajú prehnané. Semiti vedeli, že sa nedá vážiť každé slovo. Zveličovania sú samozrejmé a nepociťovali sa ako zvláštnosť. Môže nám to objasniť príklad z Desiatich prikázaní (Ex 20, 5-6): "Nebudeš sa im klaňať, ani ich uctievať, lebo ja, Pán, tvoj Boh, som žiarlivý Boh, ktorý tresce neprávosti otcov na deťoch do tretieho a štvrtého pokolenia u tých, čo ma nenávidia, milosrdenstvo však preukazuje až do tisíceho pokolenia tým, čo ma milujú a zachovávajú moje príkazy“. Slovo o "žiarlivosti" Boha nás vedie k biblickým výpovediam o Bohu. Takmer vždy je Boh a jeho činnosť predstavovaná tak, ako keby bol človekom. Tieto "antropomorfné" (na ľudský spôsob) výpovede nechcú v žiadnom prípade znížiť Boha na úroveň človeka. Izrael vie lepšie než iné národy, že v tom môže byť zneuctenie Boha. Na tom vidno, že Boh je pre Izrael živý a činný.
O Bohu sa hovorí, že má oči, uši, nos, ústa, ramená, ruky, nohy, prsty, chrbát. Boh môže "vidieť", vie "hovoriť", "prechádzať sa", "smiať" a "prebudiť sa" (pozri Žalm 17, 44, 78). Vo všetkých výpovediach sa verí v Boha blízkeho a činného. Vždy je poznačené predstavami, ktoré sú prebraté zo sféry sveta a človeka. Takáto reč sa vlastne nikdy nehodí na Boha. Napriek tomu Izrael uprednostňoval radšej hovoriť o Bohu nedostatočne než vôbec nijako.
V grécky písaných biblických knihách (ide pritom o niekoľko neskorších spisov Starého zákona a o celý Nový zákon) sa uchovali mnohé svojráznosti hebrejského jazyka. Nazývame ich "semitizmy". Ani gréčtina Biblie nie je jazykom veľkých gréckych klasikov, akými boli Homér, alebo Platón. Je to hovorová reč všedného dňa, ktorá v Kristových časoch prevládala v oblasti Stredozemného mora. Nazýva sa "koiné“ (všeobecný jazyk).
Komentáre