Blog rímskokatolíckeho kňaza

Keď zameriame pozornosť na vyššie uvedené podmienky vedeckého poznania a aplikujeme ich na teológiu, stretávame sa s nasledujúcimi námietkami:

Boha a jeho tajomstvo nemožno adekvátne vyjadriť ľudským jazykom a predsa v teológii by mal vojsť rozum do oblasti viery so svojím chápaním ľudskej prirodzenosti, činnosti ducha, príčinnosti, slobody, šťastia atď. Viera by bola týmto spôsobom deformovaná a akoby rozriedená. Sv. Bonaventúra nazýval takúto metódu ‘najhorším zázrakom’ lebo víno bolo premenené na vodu.

Dosiahnuť evidentnosť výsledkov. Viera, a v dôsledku toho i teológia, nemôžu dosiahnuť evidentnosť svojho hlavného predmetu. Úsudky, ktorými vyjadrujeme vieru a teda ani teologické uzávery, ktoré úsilím ľudského myslenia z nich vyplývajú, nie sú evidentné. Vieme však, že každá veda má za cieľ dosiahnuť takú evidentnosť, ktorá by vylučovala pochybnosť a prinútila by rozum prijať isté závery. V oblasti historickej vedy sa síce opierame podobne ako vo viere o dôveryhodné svedectvo, lenže viera nie je historická veda podliehajúca neustálej kontrole a prípadným opravám - rozhodujúcim prvkom v nej je autorita.

Veda má charakter objektívny, nadosobný a nemusí závisieť na vôľových a emocionálnych faktoroch. Naopak viera, ktorá je čo najosobnejším kontaktom s Bohom, je dobrovoľným rozhodnutím. Z toho vyplýva, že i teológia, ktorej predmetom je viera, závisí na dobrej a slobodnej vôli.

Cirkev kontroluje prácu teológov, pretože jej bol zverený poklad viery a má povinnosť bdieť nad tým, aby viera nebola mylne vysvetľovaná. V teológii sa teda objavuje bočný prvok, ktorý je vedám cudzí – autoritatívny výrok. Vo vede sa však treba riadiť jedine dôvodmi čerpanými zo zákonov ľudského myslenia a zo samotnej skutočnosti.

V teológii sa mnoho pojmov chápe analogicky a pojem analógia nie je natoľko presný, aby mohol byť uznaný za vedecký.

Sv. Tomáš Akvinský, ako aj ostatní veľkí scholastici, si boli vedomí ťažkosti pri vyučovaní teológie ako vedy. Myslel, že celú záležitosť mu uľahčí pojem vedy, vzatý z Aristotelových spisov. Tento filozof tvrdil, že každá veda má nejaké princípy, ktoré sú buď bezprostredne evidentné, alebo sa ku nim vzťahujú. Teda môžu existovať vedy, ktoré čerpajú svoje zásady z iných vied, ktorým sú preto podriadené. Z prijatých zásad sa podľa pravidiel myslenia vyvodzujú závery. Ich systematický a overiteľný súhrn je teda vedou v subjektívnom zmysle slova. Keď sv. Tomáš prijal tento aristotelovský pojem vedy, chcel dokázať, že ‘posvätná náuka’ má charakter vedy. Čerpá totiž zásady z poznania Boha a svätých a teda zo svetla vyššej vedy.[5]

[5] STh 1,1,2