Blog rímskokatolíckeho kňaza

Archeológia bola dlho presvedčená o tom, že má dôkazy o veľkej potope, o ktorej je reč v Biblii. V roku 1929 telegrafoval anglický archeológ Woolley o svojich prácach pri Ure do celého sveta: "Našli sme potopu sveta".

Pri svojich vykopávkach narazil pod prvou vrstvou hrobov a druhou vrstvou kuchynského náradia na vrstvu zeminy, ktorá jasne hovorila o veľkej potope, pretože sa v nej nachádzali malé morské živočíchy. Najvzrušujúcejšie však na tom bolo to, že pod touto vrstvou sa nachádzala ešte jedna vrstva s prastarými nádobami. Tu teda žili pred potopou ľudia. Kontrolné vykopávky na iných miestach poskytovali ten istý obraz.

Na základe toho urobil Woolley záver, že tieto miesta - rozlohou asi 150 x 600 kilometrov - boli kedysi zaplavené potopou, o ktorej sa zmieňuje Biblia. Čas približne 3200 rokov pred Kristom. Význam, ktorý Woolley svojím pozorovaniam pripisoval, nenašiel však v archeológii žiadne uznanie, pretože nájdené vrstvy hliny pochádzali z rôznych časových období.

Príležitostné snahy po nájdení archy v blízkosti Ararat, ktorý sa nachádza vo východnom Turecku, neboli doteraz nijako zvlášť úspešné. Avšak aj najnovšie sa môžeme stále nanovo dočítať, že sa na tomto vrchu našli staré ručne opracované kusy dreva, ktoré údajne museli byť vyrobené pred asi 4000 rokmi.

Túto správu podal roku 1969 tlači vedúci jednej z amerických expedícií, archeológ E. Crawford. Domieva sa, že ostatné zvyšky archy sú skryté pod 900 000 m³ ľadu a trosiek. Tieto práce sa netrpezlivo očakávajú, ale od počiatku by sa nemali očakávania šplhať príliš vysoko. Pretože keď sa na vrchu Ararat nájde veľká stará drevená loď, ešte tým v žiadnom prípade nie je dokázané, že tu ide o biblickú archu.

Ešte zaujímavejšie ako archeologické snahy ohľadom archy a potopy sú početné literárne svedectvá, ktoré sa nám ponúkajú na porovnanie s Bibliou. Staré povesti a mýty o veľkých záplavách sú známe u šesťdesiatich národov, tak u Indiánov, Mexičanov, Austrálčanov, Grékov, Rimanov (Deukalion a Pyrrha) a i.

Možno, že sa v týchto starých rozprávaniach o potope zachovala spomienka na ranodejinnú katastrofu, ktorá sa mohla odohrať na konci doby ľadovej ako následok topenia sa ľadu, keď zem zaplavili veľké vodné masy.

Napriek tomu je na mieste prísna zdržanlivosť pred pokusmi považovať potopu sveta za historickú udalosť. Prirodzene, že možnosť takejto potopy v raných dejinách ľudstva ostáva otvorená. Najnápadnejšiu podobnosť ukazuje starý Epos o Gilgamešovi, ktorý chceme teraz postaviť do bližšieho prirovnania s Bibliou. Slúži zároveň ako príklad toho, ako sa biblickí autori opierali o iné texty.