Ak človek pod monoteizmom rozumie filozofické učenie alebo abstraktnú teóriu o Bohu, sotva ide o niečo také v Starom zákone. Ak sa však pod tým rozumie skúsenosť viery Izraela, že jeho Boh je jediný a nemá vedľa seba žiadnych iných bohov, tak je Stará zmluva v prísnom zmysle monoteizmom. Tiež aj tento monoteizmus sa v Izraeli rozvíjal a presadzoval pomaly. Tak predstava o Bohu u patriarchov ako aj viera národa približne v čase kráľov a prorokov je poznačená predstavou o iných bohoch, ktorí hrajú istú úlohu v prostredí Izraela.
Takto zodpovedali náboženské vzťahy v rozprávaní patriarchov v mnohom náboženstvu Kanaána. Platí to predovšetkým o predstave Boha. Biblia síce právom vidí vo všetkých Božích zjaveniach a slovách, ktoré patria patriarchom, v jeho diele jedného a toho istého Boha Izraela, ktorý sa neskoršie zjavil Mojžišovi pod menom "Jahve", predsa sa však nachádzajú v dejinách patriarchov často svojrázne pomenovania Boha, predovšetkým ponímame Boha ako "El", - ktorému je často dodané "El Šaddaj" = El-všemohúci, "El Eljon" = El-najvyšší, "El Olam" = El-večný.
Vykopávky v Ras Šamra, v starom kanaánskom prístavnom meste Ugarit a taktiež aj na iných miestach poukázali na skutočnosť, že "El" bol "hlavným Bohom" Kanaánu. Je "Otcom" a "Stvoriteľom stvorenia". Jeho milosrdenstvo je väčšie ako všetkých iných bohov. Na rozličných miestach sa El uctieval s podobnými osloveniami, ktoré pozná aj Biblia. Na iných miestach stál ten istý El ako Všemohúci alebo Najvyšší v stredobode kultu. El je kráľom bohov, ale on nie je jediným bohom kanaánskeho náboženstva. El nemal kult iba na určitých miestach, napr. "Beth-el", bol uctievaný vandrujúcimi nomádmi ako rodinný boh. Títo nechceli viazať Boha iba na určité miesto a menovali ho preto radšej podľa ich kmeňového otca.
Patriarchovia majú zvláštny vzťah k tomuto v Kanaáne uchovanom bohovi "El". Takto to môže znamenať: El-Boh Izraela alebo El-Boh tvojho otca. To dokazuje, že patriarchovia považovali El ako ich rodinného boha, ku ktorému mali osobitne dôverný vzťah. Takto je El "Boh Abraháma, Izáka a Jakuba." Je "Bohom otcov."
El je dokonca súčasťou mien patriarchov Izraela, Izmaela a aj keď nie priamo zreteľne, od Izáka a Jakuba (pôvodne Išraq-il a Jahkub-il). Je možné si domyslieť, že Abrahám v kanaánskom ponímaní El ako najvyššieho boha našiel niečo, čo zopovedá Božiemu hlasu, ktorý k nemu prehovoril. Preto k jeho viere patrí aj to, čo mohol ako "veľké" obdivovať na El. Miesto v Gn 14, 18 vie niečo o tom, že Boh Abraháma má niečo "spoločné" s El. Tu upriamuje Abrahám pozornosť na tajuplného kráľa Melchizedecha, ktorý "El Eljon", to znamená El (Boh), obetuje Najvyššiemu.
Nápadný je osobný vzťah, ktorý majú patriarchovia k ich Bohu. Boh k nim hovorí, udeľuje nariadenia a prisľúbenia, dáva nové mená, predpovedá budúcnosť potomstva, stoluje pri nich, zjavuje sa vo sne atď. Patriarchovia sa modlia k nemu, skladajú sľuby, prisahajú na jeho meno, skláňajú sa pred ním a stavajú mu miesta na obety. Po prijatom zjavení zakladajú kult. Takto je ich Boh skutočne "osobným" Bohom. K patriarchom stojí v tajuplnej blízkosti, ktorá presahuje všetko, čo je o El vo vzťahu ku Kanaánčanom známe.
Vzťah medzi Bohom otcov a náboženstvom ich doby ukazuje, že existuje vzájomná súvislosť medzi Božím zjavením a náboženstvom národa. Boh na svojej ceste spásy nadviazal na elementy nebiblického náboženstva. Aj v týchto náboženstvách sa nachádzajú poukazy na pravého Boha, keď v El-bohu Kanaánu môže byť udelené patriarchom Božie spasiteľné slovo. Existuje prechod od náboženstva národov k biblickej viere.
Pri bližšom zvážení Starého zákona sa ďalej ukazuje, že obraz Boha Starého zákona sa postupne rozvíjal a prehlboval. Boh odkrýva svoje zjavenie iba pomaly v priebehu dejín vzhľadom na schopnosť prijímania jeho partnerov.
Najprv je Boh ako rodinný boh, ako "Boh Abraháma, Izáka a Jakuba". Samozrejme, že vtedajšia doba počíta s inými božstvami napr. "Boh Nahora", alebo domáci bohovia Labana. Tento rodinný Boh sa zjavuje Mojžišovi ako Boh jeho národa. V prvom prikázaní ustanovuje, že Izrael "žiadnych iných bohov" nesmie mať vedľa neho.
Nárok na výlučnosť iných bohov je tu proklamovaný so všetkou jasnosťou. U prorokov je Izraelu napokon jasné, čo sa už od začiatku nachádzalo v jeho viere, že bohovia iných národov sú "ničím". V tomto najvyššom bode zjavenia, ktoré bolo od začiatku viditeľné a Bohom plánované, spoznáva Izrael svojho Boha ako jedného a výhradného Pána sveta.
V Novom zákone je viera v jediného Boha všade samozrejmým podkladom Ježišovho ohlasovania. V tejto viere sa nenachádza žiadny materiál pre vznik konfliktov v hádkach s farizejmi. Biblická viera v Boha má u ľudí najväčší význam. Pomáha ľuďom aby si uvedomili, že okrem Boha nesmie existovať nič absolútne, čo by si mohlo nárokovať bezpodmienečné uznanie. V monoteizme nejde len o odmietnutie Baalov a Aštárt, egyptských, kanaánskych, babylonských a asýrskych bohov. Monoteizmus vylučuje všetko, čo zaväzuje človeka, či je to politická moc alebo hospodársky vplyv, osobný sklon alebo privátna záľuba. Každé totálne a radikálne nárokovanie si na človeka sa stáva vo viere Biblie zavrhnutou modloslužbou.
Komentáre