Vždy znova a znova vidíme Izrael v priebehu storočí vo vnútorných alebo vonkajších krízach. Najprv sú to teda útrapy v egyptskom otroctve a roky biedy na púšti. Potom museli kmene v zasľúbenej zemi Kanaánu prežiť ťažké boje s usídlenými kmeňmi. Až do čias Dávida boli pre kmeňový zväz veľkým nebezpečenstvom Filištínci. Hneď nato, keď sa kráľovstvo skonsolidovalo za Dávida a Šalamúna, objavuje sa na horizonte asýrske nebezpečie. Skutočne sa objavujú v 8. stor. pred Kr. Asýrčania a zbúrajú veľkú časť izraelských miest. Po nich nasledujú Babylončania, ktorí v 6. stor. pred Kr. zbúrajú Jeruzalem a početné skupiny národa odvedú do zajatia. Neskôr hrozí nebezpečenstvo od helénskych vládcov, napr. od Seleukovcov. Nakoniec Rimania pozbavia Židov ich národnej nezávislosti.
Možno sa pýtať, čo umožnilo, že Izrael prežil tak nepriaznivé podmienky histórie. Sotva možno uviesť osobitné politické alebo vojenské vlohy. Aj iné schopnosti vysvetľujú iba nedostatočne skutočnosť, že Izrael vždy nanovo našiel silu na prežitie. Národ čerpal na tejto dlhej ceste utrpenia svoju vytrvalosť a svoju nádej z osobitného prameňa. Jeho skúsenosť s Bohom otvárala národu najmä v dobách útlaku silnú, znova a znova rastúcu nádej na záchranu. Táto nádej sa koncentrovala na jednu postavu. Volá sa "Mesiáš".
Čo je to vlastne - spása? Tento výraz má, ako takmer všetky nábožensky chápané pojmy, svoj naozaj svetský významový obsah. Slová "spása" alebo "záchrana" pochádzajú z vojenského jazyka. V ňom sa myslí stav, keď bol zahnaný nepriateľ alebo utláčateľ. Priniesť niekomu "spásu" neznamená nič iného, iba ho oslobodiť z moci nepriateľa. Víťazstvo je "spása". Víťazi, napr. postavy sudcov, platia preto ako "spasiteľ". Tento výraz "spása" prenášal Izrael aj na Boha. Od neho nakoniec pochádza všetka záchrana, napr. z Egypta alebo v púšti. Jedine Boh je pre Izrael "spasiteľ". Kde sa Izrael mohol ubrániť v historickom položení pred svojimi nepriateľmi, pripisoval záchranu Bohu, svojej spáse. Neskôr sa tento pojem rozšíril a vzťahoval sa aj na budúcnosť. Od budúceho konania Boha očakával Izrael úplnú, už neohrozenú spásu. Nositeľom tejto spásy mal byť v budúcnosti Mesiáš.
Očakávania, ktoré Izrael spojil s Mesiášom, nie sú rovnaké vo všetkých dobách. V každom prípade sa myslí, že on prinesie stav šťastia, ktorý daruje Boh. Zahrňuje víťazstvo nad všetkými nepriateľmi a znamená oslobodenie od všetkej biedy. Vonkajšia núdza sa potom skončí rovnako ako i moc hriechu. Pokiaľ obsahuje konečnú spásu - "vykúpenie" - stav spravodlivosti a pokoja. Zahrňuje aj odpustenie viny.
Tu nemôže byť namieste vysvetľovanie rôznych, nie celkom jednotných mesiášskych očakávaní Starej zmluvy. Tu je dôležité iba to, že sú pochopiteľné na mnohých miestach Starého zákona. Pritom sa Mesiáš objavuje raz viac ako vládnuci kráľ, potom zasa ako veľkňaz alebo ako nejaký záchranca. Ako bola kedy vyjadrená mesiášska nádej, nakoniec ani nemá veľký význam. Veď je pochopiteľné, že jeho výrazové formy sa menia. Doby, ktoré chápali ako ideál kráľov, akým bol Dávid, vykresľovali svoj obraz Mesiáša s predstavami kráľovstva, iné epochy videli skôr v postavách kňazov vzor od Boha očakávaného záchrancu. Tak nejako zvestuje prorok Nátan kráľovi Dávidovi Božské prisľúbenie, v ktorom sa nádej Izraela viaže na postavu kráľa:
"Až sa tvoje dni doplnia a uložíš sa k svojim otcom, ustanovím po tebe tvojho potomka, ktorý bude pochádzať z tvojich útrob, a upevním jeho kráľovstvo. On postaví môjmu menu dom a ja upevním trón jeho kráľovstva naveky. Ja mu budem otcom a on mi bude synom. Ak sa previní, budem ho karhať ľudským prútom a ľudskými ranami. Ale svojej milosti ho nepozbavím, ako som jej pozbavil Šaula, ktorého som odstránil spred teba. Tvoj dom a tvoje kráľovstvo bude predo mnou naveky pevné; tvoj trón bude upevnený naveky!" (2 Sam 7, 12-16)
Zatiaľ, čo je tu vyslovené "kráľovské" očakávanie spásy, ktoré potvrdzujú aj mnohé iné miesta Starého zákona, je napr. v žalme 110, 4 reč o "kňazskom" záchrancovi:
"Ty si kňaz naveky podľa radu Melchizedechovho. Pán je po tvojej pravici, v deň svojho hnevu kráľov porazí."
Vyvrcholenie mesiášskeho prisľúbenia tvorí proroctvo Izaiáša, ktorý kráľovi Achazovi ohlasuje v kritickej situácii "Emanuela". V jednej z jeho veľkých mesiášskych piesní sa hovorí:
"Lebo chlapček sa nám narodil,
daný nám je syn,
na jeho pleci bude kniežatstvo
a bude nazvaný:
zázračný Radca, mocný Boh,
večný Otec, Knieža pokoja.
Jeho vláda bude veľká
a pokoj bude bez konca
na Dávidovom tróne
a nad jeho kráľovstvom
aby ho upevnil a posilnil
právom a spravodlivosťou
odteraz až naveky.
Horlivosť Pána zástupov to urobí". (Iz 9, 5-6)
Tu sú vymenované motívy, ktoré sa vždy viac dostávajú do centra nádeje Izraela: pokoj – právo - spravodlivosť. Tu sú vypočítané ako mesiášske dary. V týchto daroch očakával Izrael konanie Boha v budúcnosti. Židovstvo v priebehu dlhej strastiplnej histórie videlo Mesiáša v mnohých postavách, ale potom však vždy sklamane muselo zisťovať, že žiaden z týchto mesiášov nesplnil očakávania, ktoré dal Boh svojmu ľudu. Kresťanstvo vidí nádej Izraela splnenú v Ježišovi. Vyznáva, že on je Kristus, t.j. Mesiáš, i keď konečné splnenie všetkých mesiášskych nádejí ešte chýba. Tak sa viera Židov a kresťanov vzťahuje na budúcnosť. Až budúcnosť celkom vyjaví, čo znamená Božia spása pre človeka. Bude: pokoj – spravodlivosť - zmierenie.
Komentáre