Blog rímskokatolíckeho kňaza

Vražda je priame usmrtenie nevinného. Nikdy nie je dovolená, je vždy ťažkým hriechom. Eutanázia je skutočnou vraždou i keď sa koná na prianie alebo prosbu nemocného. Je však dovolené podávať nemocným tíšiace lieky, ktoré nepriamo môžu urýchliť smrť.

Je vraždou zabiť ľudí, ktorí neprospievajú spoločnosti (debilní...).

Nie je dovolené vykonať punkciu srdca u nemocného, ktorý nie je celkom mŕtvy.

Nie je dovolené vykonať zabitie nevinného i keď to prikáže vyššia autorita.

Vystavovať životy blížnych veľkému nebezpečenstvu, bez primerane vážneho dôvodu, je ťažkým hriechom. Sem patria mnohé "moderné" hriechy: neopatrnosť v dopravnej premávke, v práci, v priemyslovom podnikaní, baníctve...

Vražda je sankciovaná aj cirkevnými trestami – pre pokrstených, ktorých viažu cirkevné zákony... pre nepokrstených to je civilný zákon.

Eutanázia je útok na život človeka

Eutanáziou rozumieme konanie, ktorého úmyslom je spôsobiť alebo urýchliť smrť ťažko chorého človeka, ukončiť jeho utrpenie, a to na základe jeho žiadosti, alebo predpokladu, že by si to prial. Toto konanie môže byť buď aktívne, t. j. priame vedomé zabitie ťažko chorého človeka, najčastejšie smrtiacou injekciou, alebo pasívne, t. j. úmyselné neurobenie potrebných opatrení zdravotnej starostlivosti tam, kde existuje morálna povinnosť udržať život, napr. odoprieť potravu, vodu a ďalšiu zdravotnú starostlivosť.

Eutanázia je zabitie pacienta lekárom. Na rozdiel od dnešného užívania a významu, v dávnej minulosti termín eutanázia (z gréckych slov eu = dobre, thanasos = smrť) znamenal všestrannú pomoc zomierajúcemu človeku, zameranú na miernenie telesných bolestí a duševných úzkostí. Eutanázia sa presadzuje pod zámienkou falošného súcitu.

V skutočnosti odkrýva individualistické poňatie slobody silnejších proti slabším. V pozadí týchto tendencií smerujúcich k usmrcovaniu  zo "súcitu" je mentalita, ktorá nepozná zmysel utrpenia. Človek sa oddáva ilúzii, že je pánom nad životom a smrťou.

Biomedicínske vedy sa zhodujú v základnom presvedčení, že ľudská bytosť tvorí jednotu v rozmere telesnom, duševnom, duchovnom a sociálnom. Uvedené rozmery nemožno od seba rozdeľovať. Ľudské zdravie a choroba sa prejavuje vo všetkých týchto rozmeroch ľudskej osoby. Zdravotná starostlivosť sa musí týkať celého človeka.

Naša mediálna spoločnosť nás chce presvedčiť, že život je dobrý len vtedy, keď v ňom niet utrpenia, niet bolesti. Žiaľ, ľuďom sa nahovára, že umrieť v dôsledku eutanázie je dôstojnejšie, ako umrieť prirodzenou smrťou.

Prívrženci eutanázie hrôzostrašným opisom utrpenia chorých sa usilujú  vyvolať príslušné  pocity hrôzy, a tak pripraviť ľudí, aby súhlasili s eutanáziou. Že eutanázia je dobrá, je klamstvo. Eutanázia podkopáva spoločnosťou uznávanú úlohu lekára ako liečiteľa a rozbíja vzťahy medzi chorým a lekárom.

Eutanázia je negácia duchovných a morálnych hodnôt človeka. Mravnou i právnou povinnosťou lekára je liečiť choroby a zachovávať život. Skutočnou pomocou ťažko chorým a umierajúcim je orientácia, ktorá smeruje k naplneniu zmyslu života. Trpiaci človek sa vo svojej núdzi obracia na lekára a dáva mu bezhraničnú dôveru.

Dôležitou povinnosťou ošetrujúceho lekára je tíšiť silné bolesti a úzkosti chorého pacienta. Lieky proti bolesti sa musia podávať v dostatočných dávkach a ich účinok starostlivo kontrolovať. Súčasná farmakoterapia ponúka pestrý výber liekov proti bolesti. Veľké bolesti chorých by nemali byť dôvodom pre eutanáziu.

Túžba pacienta zomrieť znamená vlastne výkrik o pomoc v situácii, ktorá sa zdá chorému beznádejná, cíti sa osamotený a často trpí depresiou. Človek je povolaný k plnosti, ktorá presahuje rozmery jeho pozemskej existencie. Ťažko chorý človek sa potrebuje vysporiadať s otázkami o zmysle života a potrebuje podporu a nádej. Láskavá podpora najbližších príbuzných, priateľov a ošetrujúceho personálu mierni úzkosti a bolesti umierajúceho človeka a jeho obavy z budúcnosti.  Pri ošetrovaní smrteľne chorého pacienta má lekár spolupracovať s ostatnými členmi tímu starajúceho sa o pacienta.

Názor na smrť ako na nezmyselný koniec života neobstojí, je totiž radikálny rozdiel medzi "dávať smrť" a "súhlasiť s umieraním". Prvý je skutok, ktorý ničí život, druhý ho prijíma až do smrti. Dnes sa aj u nás začínajú budovať hospice. Sú to zdravotné a sociálne zariadenia pre ťažko chorých a starých, ktorí sa ocitli bez zázemia svojej rodiny a vyžadujú si liečbu a intenzívnu starostlivosť. V hospicoch sa nestráca súkromie hospitalizovaného. Intenzívna opatera a dostupný komfort majú byť zárukou dôstojného dožívania a umierania. Umieranie sa tu chápe ako prirodzený proces. Aj tvárou v tvár neodvratnej smrti dominuje celostný prístup v starostlivosti o pacienta, zameraný na všetky rozmery ľudskej osoby: telesné, duševné, duchovné a sociálne. Prirodzené ukončenie života v chorobe neznamená jeho zničenie, ale naplnenie.

Hippokratova prísaha spred vyše 2000 rokov má doposiaľ v medicíne nadčasovú hodnotu: "Nepodám nikomu, hoci by ma o to prosil, smrtiaceho jedu, ani k tomu nebudem radiť. Tiež nedám žene prostriedok, aby potratila." Ľudský život je potrebné chrániť od počatia do prirodzenej smrti. Prikázanie "Nezabiješ!" je záväzné pre každého človeka. Zákony v našom štáte neumožňujú eutanáziu. Odmietanie eutanázie je opakovane potvrdené záväznými medzinárodnými prehláseniami. Eutanázia odvracia pozornosť od skutočných potrieb ťažko chorého a umierajúceho človeka.

MUDr. Štefan Grenda

a ešte iný pohľad na eutanáziu...

http://www.forumzivota.sk/eutanazia