Blog rímskokatolíckeho kňaza

Wyslúžilec sa pýta:

moje otázky k „neomylnosti“:

. je možné neomylné rozhodnutia pápeža a Učiteľského úradu Cirkvi zmeniť alebo zrušiť? ak áno, kedy, kým a ako?

. ak bolo/je/bude zmenené či zrušené čo len jediné rozhodnutie pápeža a Učiteľského úradu Cirkvi, nezrúti(l) sa tým celý koncept neomylnosti?

. nezotrváva Cirkev stáročia na svojich (aj zastaraných) názoroch práve preto, že ich prehodnocovaním, zmenou či rušením by podkop(áv)ala jeden zo svojich pilierov, koncept neomylnosti?

moje otázky k „poslušnosti viery“:

. ak má veriaci Cirkvou uloženú poslušnosť viery, má vôbec vo veciach viery nejakú mieru slobody?

. ak veriaci neprijme čo len jediný článok viery alebo má o ňom vážne pochybnosti, ako to môže dať najavo? aké to má pre neho dôsledky?

. je neprijatie článku viery alebo pochybnosť o ňom hriech, z ktorého sa možno vyspovedať?
. aké sú v prípade pochybností o článkoch viery možnosti nápravy? prípadne sankcie?

Zaujímavé delenie - podkop(áv)ala – čo tým chcel básnik povedať? :-)

knazJozef odpovedá:

na všetky tri otázky týkajúce sa neomylnosti

Táto neomylnosť, ktorou Božský Spasiteľ uznal za dobré obdariť svoju Cirkev pri definovaní učenia vo veciach viery alebo mravov, sa rozprestiera na celý depozit Božieho zjavenia, ktorý načim svedomite opatrovať a verne vykladať. Tejto neomylnosti sa mocou svojho úradu teší rímsky pápež, hlava biskupského zboru, keď ako najvyšší pastier a učiteľ všetkých v Krista veriacich, utvrdzujúci vo viere svojich bratov (porov. Lk 22,32), s definitívnou platnosťou vyhlasuje náuku týkajúcu sa viery alebo mravov^42.

Preto jeho definície sa právom označujú za nepozmeniteľné samy osebe, a nie so zreteľom na súhlas Cirkvi, keďže pápež ich vynáša pomocou Ducha Svätého, ktorý mu bol prisľúbený v osobe blaženého Petra, a preto nepotrebujú potvrdenie od nikoho iného, ani nepripúšťajú odvolanie na inú inštanciu. Lebo vtedy rímsky pápež nevynáša výrok ako súkromná osoba, ale vykladá alebo bráni katolícke učenie ako najvyšší učiteľ všeobecnej Cirkvi, na ktorého osobu sa obzvlášť viaže charizma neomylnosti samej Cirkvi⁴³.

Keď však rímsky pápež alebo biskupský zbor spolu s ním definujú nejakú pravdu, robia tak súhlasne so zjavením, ktorého sa musia všetci pridŕžať a s ním sa zhodovať, a ktoré sa neporušené prenáša písmom alebo ústnym podaním, a to zákonitým nástupníctvom biskupov, a najmä starosťou rímskeho pápeža, a sa v Cirkvi vo svetle Ducha pravdy sväto zachováva a verne vysvetľuje^45. Rímsky pápež a biskupi, ako im to ukladá povinnosť a vážnosť veci, sa vhodnými prostriedkami horlivo bedlivo starajú o náležitý výskum a priliehavý výklad Zjavenia⁴⁶; avšak neprijímajú nijaké nové verejné zjavenie ako zložku Božieho pokladu viery⁴⁷.

na otázky k poslušnosti viery

1733 Čím väčšmi človek koná dobro, tým sa stáva slobodnejším. Pravá sloboda je iba tá, ktorá je v službe dobra a spravodlivosti. Zvoliť si neposlušnosť a zlo je zneužitím slobody a vedie do otroctva hriechu.

1711 Ľudská osoba, obdarená duchovnou dušou, rozumom a vôľou, je už od svojho počatia zameraná na Boha a určená na večnú blaženosť. Snaží sa o svoju dokonalosť tým, že hľadá a miluje pravdu a dobro.

1712 Pravá sloboda je v človekovi "vynikajúcim znakom Božieho obrazu."

1713 Človek je povinný riadiť sa mravným zákonom, ktorý ho pobáda "konať dobré a chrániť sa zlého". Tento zákon sa ozýva v jeho svedomí.

Keď biskupi vyučujú v spoločenstve s rímskym pápežom, nech im všetci prejavujú úctu ako svedkom Božej a katolíckej pravdy. Veriaci sa majú zhodovať s rozhodnutím svojho biskupa, vyneseným v mene Kristovom vo veciach viery a mravov, a pridŕžať sa ho nábožnou a ochotnou mysľou. Túto nábožnú ochotu vôle a rozumu treba však zvlášť prejavovať voči autentickému učiteľskému úradu rímskeho pápeža, aj keď nehovorí slávnostne (ex cathedra); a to tak, že sa jeho najvyšší učiteľský úrad s úctou uznáva a jeho výroky sa úprimne prijímajú, podľa jeho vôle a úmyslov, ktoré prejavil a ktoré vysvitajú najmä z povahy dokumentov, alebo z častého predkladania toho istého učenia, prípadne zo spôsobu vyjadrovania.

2089 Nevera je nedbanlivosť o zjavenú pravdu alebo dobrovoľné odmietnutie súhlasu s ňou. "Heréza je tvrdošijné popieranie, po prijatí krstu, nejakej pravdy, ktorú treba veriť božskou a katolíckou vierou, alebo tvrdošijné pochybovanie o nej; apostáza je úplné odvrhnutie kresťanskej viery; schizma je odmietnutie podriadiť sa rímskemu pápežovi alebo odmietnutie spoločenstva s členmi Cirkvi, ktorí sú mu podriadení."

1714 Človek ranený vo svojej prirodzenosti dedičným hriechom podlieha omylu pri používaní svojej slobody a je náchylný na zlé.

Kán. 1311 - Cirkev má vrodené a vlastné právo trestnými sankciami postihovať veriacich, ktorí spáchali delikt.

Kán. 1312 - § 1. Trestné sankcie v Cirkvi sú:

1. medicinálne tresty čiže cenzúry, ktoré sa uvádzajú v kán. 1331-1333;

2. odpykávacie tresty, o ktorých sa hovorí v kán. 1336.

§ 2. Zákon môže stanoviť iné odpykávacie tresty, ktoré veriaceho pozbavujú nejakého duchovného alebo časného dobra a zodpovedajú nadprirodzenému cieľu Cirkvi.

§ 3. Okrem toho sa používajú trestné liečivé prostriedky a pokánia; trestné liečivé prostriedky najmä na predchádzanie deliktov, pokánia skôr na nahradenie alebo zväčšenie trestu.

Kán. 1331 - § 1. Exkomunikovanému sa zakazuje:

1. mať akúkoľvek účasť služby na slávení eucharistickej obety alebo na akýchkoľvek iných kultových obradoch;

2. sláviť sviatosti alebo sväteniny a prijímať sviatosti;

3. zastávať akékoľvek cirkevné úrady, vykonávať služby alebo úlohy alebo robiť úkony riadenia.

§ 2. Ak je exkomunikácia uložená alebo vyhlásená, vinník:

1. keď chce konať proti predpisu § 1, bod 1, treba mu v tom brániť alebo od liturgického úkonu upustiť, ak neprekáža vážny dôvod;

2. neplatne robí úkony riadenia, ktoré sú podľa normy § 1, bod 3 nedovolené;

3. má zakázané užívať privilégiá, udelené predtým;

4. nemôže platne nadobudnúť hodnosť, úrad alebo inú úlohu v Cirkvi;

5. neprisvojuje si požitky z titulu hodnosti, úradu, akejkoľvek úlohy, dôchodku, ktoré v Cirkvi má.

Kán. 1347 - § 1. Cenzúru nemožno platne uložiť, ak predtým nebol vinník aspoň raz napomenutý, aby zanechal vzdorovitosť, a nedal sa mu primeraný čas na spamätanie sa.

Kán. 1358 - § 1. Odpustiť cenzúru možno iba takému páchateľovi deliktu, ktorý podľa normy kán. 1347, § 2 (Kán. 1347 -  § 1. … § 2. Treba povedať, že ten vinník zanechal vzdorovitosť, ktorý delikt naozaj oľutoval a ktorý okrem toho primerane napravil škody a odstránil pohoršenie, alebo to aspoň vážne prisľúbil),, zanechal vzdorovitosť; tomu, kto ju zanechal, odpustenie nemožno odoprieť.

Kán. 1359 - Kto je však postihnutý viacerými trestami, odpustenie platí len pre tresty, ktoré sú v ňom výslovne uvedené; všeobecné odpustenie však ruší všetky tresty s výnimkou tých, ktoré v žiadosti vinník zlomyseľne zamlčal.

Kán. 1364 - § 1. Apostata, heretik alebo schizmatik upadá do exkomunikácie na základe rozsudku už vyneseného pri zachovaní predpisu kán. 194, § 1, bod 2 (2. kto verejne odpadol od katolíckej viery alebo od spoločenstva Cirkvi); …

§ 2. Ak to dlhotrvajúca vzdorovitosť alebo veľkosť pohoršenia vyžaduje, môžu sa pridať aj iné tresty, nevynímajúc prepustenie z klerického stavu.

Kán. 1366 - Rodičia alebo ich zástupcovia, ktorí dávajú deti pokrstiť alebo vychovávať v nekatolíckom náboženstve, majú byť potrestaní cenzúrou alebo iným spravodlivým trestom.

Kán. 1369 - Kto na verejnom zhromaždení alebo vo verejnom prejave, vo verejne rozširovanom spise alebo ináč použijúc spoločenské oznamovacie prostriedky, vysloví rúhanie alebo ťažko naruší dobré mravy, alebo sa dopustí urážky proti náboženstvu či Cirkvi, alebo vyvoláva voči nej nenávisť alebo opovrhovanie ňou, má byť potrestaný spravodlivým trestom.

Kán. 1371 - Spravodlivým trestom má byť potrestaný:

1. kto okrem prípadu, o ktorom sa hovorí v kán. 1364, § 1 (Kán. 1364 - § 1. Apostata, heretik alebo schizmatik upadá do exkomunikácie na základe rozsudku už vyneseného pri zachovaní predpisu kán. 194, § 1, bod 2; ... , šíri učenie zavrhnuté Rímskym veľkňazom alebo všeobecným koncilom alebo tvrdošijne odmieta učenie, o ktorom sa hovorí v kán. 752 (Kán. 752 - Aj keď nie súhlas viery, predsa však nábožnú poslušnosť rozumu a vôle treba prejaviť náuke, ktorú buď Najvyšší veľkňaz, alebo kolégium biskupov hlása o viere alebo mravoch, keď vykonávajú hodnoverné magistérium, hoci túto náuku nezamýšľajú vyhlásiť definitívnym úkonom; veriaci sa teda majú starostlivo vyhýbať tomu, čo sa s ňou nezhoduje.), a po napomenutí Apoštolskou stolicou alebo ordinárom to neodvolá;

2. kto ináč Apoštolskú stolicu, ordinára alebo predstaveného, keď zákonne prikazujú alebo zakazujú, neposlúcha a po napomenutí zotrváva v neposlušnosti.

Kán. 1373 - Kto verejne buď vyvoláva nepriateľstvo alebo nenávisť podriadených voči Apoštolskej stolici či ordinárovi pre nejaký úkon cirkevnej moci alebo služby, buď vyzýva podriadených na neposlušnosť voči nim, má byť potrestaný interdiktom alebo inými spravodlivými trestami.

Kán. 1374 - Kto vstúpi do združenia, ktoré robí intrigy proti Cirkvi, má byť potrestaný spravodlivým trestom; kto však takéto združenie napomáha alebo vedie, má byť potrestaný interdiktom.

Kán. 1398 - Kto vykonáva potrat, po dosiahnutí účinku upadá do exkomunikácie na základe rozsudku už vyneseného.

Riešenie problémov sa uskutočňuje aj vo sviatosti zmierenia, pri ktorej spovedajúci sa má prejaviť vieru – bez nej nedosiahne odpustenie hriechov a trestov, ak neverí, že mu Boh skrze kňaza po predpísanom pokání chce odpustiť hriechy a tresty… to je tiež individuálna záležitosť, lebo sú individuálne aj konkrétne previnenia…

Zdroj: Katechizmus Katolíckej cirkvi; Kódex kánonického práva; dokumenty Druhého Vatikánskeho koncilu.