Nemožno obísť skutočnosť, že z myšlienky výprav sa vyvinulo aj misijné hnutie. Kresťania si uvedomili, najmä zásluhou sv. Františka, že výpravy za rozšírenie Božieho kráľovstva sa nesmú uskutočňovať len mečom. Svätý František Assiský poslal v roku 1219 prvých misionárov do Maroka (piati tu o rok dosiahli mučenícku korunu). František sám osobne predtým (1219) navštívil v Damiette sultána El-Kamila.
V 13. storočí podnikli misijné cesty aj do Ázie. Zúčastnili sa ich žobravé rehole, hlavne františkáni a dominikáni. Dominikáni pracovali na územiach, ktoré sa rozprestierali od Krymu až po Čínu a Japonsko. To je ich zásluha, že v roku 1307 pápež Klement V. utvoril v Pekingu arcibiskupstvo. Dominikáni okrem toho viedli misijnú činnosť v Arménsku, Gruzínsku a v Indii. Františkánske a dominikánske misie, ktoré sa rozvíjali v Ázii ešte v prvej polovici 14. storočia, zanikli v jeho druhej polovici pod údermi Mongolov, ktorí si podmanili obrovskú časť ázijského kontinentu. Mongolské nájazdy na európske krajiny upútali pozornosť predstavených Cirkvi, lebo sa otváralo široké pole pre misijnú činnosť medzi týmito víťaznými ázijskými národmi.
Pápež Inocent IV. (1241-1254), veľmi bystrý muž, spozoroval vznešenosť a aktuálnosť náboženských otázok, ktoré otvorili víťazstvá nad Tatármi. Poslal do mongolských krajov misionárov. Prvými pápežskými poslami boli Ján de Plano Carpini a Vavrinec Portugalčan. Obaja patrili do františkánskeho rádu. Došlo k výmene listov medzi pápežom a mongolským chánom. Tieto zaujímavé úsilia a vzájomné kontakty nepriniesli však očakávané výsledky. Mongoli nakoniec prijali islam, čo sa rovnalo zmareniu možností prenikania kresťanstva na ázijský kontinent.
Križiacke výpravy priniesli aj nový pohľad na zbožnosť: namiesto ranostredovekého prežívania zbožnosti nastúpila osobná zbožnosť. Výsledkom boli nové hnutia chudobných.
Urobiť si o križiackych výpravách primeraný historický súd nie je ľahké. Aj napriek konečnému neúspechu mali križiacke ťaženia pre Cirkev v Európe značný význam. Nastala živá výmena civilizačných a hospodárskych hodnôt s Východom. Križiacke hnutia zapôsobili na západnú zbožnosť, prehĺbila sa úcta k trpiacemu Spasiteľovi (rozšírenie pobožnosti krížovej cesty). Križiacke výpravy dali tiež vznik myšlienke jednoty západoeurópskej rodiny kresťanských národov, ktorá nastúpila po starej cisárskej a ríšskej idee.
Komentáre