Z pradejín sa nesmú očakávať odpovede na otázky, ktoré si biblickí autori ešte nemohli položiť. Predovšetkým pradejiny nie sú "historickým" zobrazením najstarších dôb, pretože nespočívajú na dejinných prameňoch. Bolo by nemožné čo len približne predstaviť si v dvanástich kapitolách nekonečne dlhé časové úseky od začiatkov sveta, o prvom nastúpení človeka po povolanie Abraháma (2. stor. pred Kr.).
Takto mnohé otázky, ktoré nás dnes zaujímajú zostávajú otvorené, napr.: čas vzniku sveta, biologický pôvod človeka, predošlý výzor zeme. Podobne aj výpovede o vzniku národov a jazykov sú poznačené orientálnym svetonázorom a formou myslenia. Predsa však musí byť objasnený zmysel týchto starých predstáv. Aj v nich sa odhaľuje viera, ktorá sa požaduje aj dnes.
Pradejiny ukazujú vo svojich postavách aj nehistorické osobnosti, ktoré by tak, ako sú popísané, žili na začiatku vekov. O to viac popisujú typy, na ktorých je veľmi príkladne zobrazený vzťah človeka k Bohu. Na Adamovom hriechu sa nepopisuje iba prvý hriech, ale každý hriech. Božie zmilovanie sa nad Noemom je príkladom toho, čo Izrael a každý človek môže očakávať od Boha. Ľudia z Bábela sú symbolom vzbury ľudí voči Bohu.
Na druhej strane pradejiny nie sú iba určitým zoradením starovekých predstáv, bezčasových obrazov a symbolov. Sú taktiež "dejinami", ale nie profánnej histórie, ale dejinami Božími a ľudskými na začiatku.
Síce aj biblický autor nevie ako sa prvý človek volal, ale čo o Adamovi v jeho rozprávaní hovorí, to platí o skutočnom prvom človekovi v jeho vzťahu k Bohu. Pradejiny sú aj preto dejinnými, pretože od tu opísaných začiatkov boli určené následné dejiny cez stvorenie, pád po hriechu, rozídenie národov... Keďže tieto dejiny sa rozprávaním koncentrujú na málo kapitol, nazývajú sa priliehavo "zrýchlené dejiny spásy".
Komentáre