Blog rímskokatolíckeho kňaza

Učil som na jednej základnej škole náboženstvo. Boli to aj malí žiaci, ale aj starší. Ak sa nemýlim, bolo to v 8. triede, kde som jedného dňa, ako zvyčajne, učil náboženstvo. Keďže som bol mladý, začínajúci kňaz, nechcel som, aby so mňa žiaci mali dojem neprístupného človeka. Preto som sa snažil aj zavtipkovať, zasmiať sa...

Lenže, lenže... úsmev je dar a treba sa usmievať a iným prinášať čistý úsmev. Len človek si ten úsmev môže vysvetliť po svojom. To som si v tom čase neuvedomil a nemal som ani dôvod sa nad tým zamýšľať.

Keď sa niečo v triede povie a je nato dôvod zasmiať sa, človek sa zasmeje, smial som sa aj ja. Môj úsmev bol "všeobecný", nie zameraný na niekoho konkrétneho. A tu sa prihodila situácia, ktorá ma nielen prekvapila, ale spustila "trápenie jednej žiačky“.

Tým nechcem povedať, že už teraz sa nebudem usmievať. Bola to skúsenosť, ktorá ma upozornila byť odvtedy opatrnejší.

Nebudem tu rozpisovať viaceré situácie, nie je to ani dôležité. Čo vám môžem povedať, bolo to, že som dostával od nej listy, v ktorých bola aj citovosť, ale bol som prekvapený, že na jej vek písala aj tak zvláštne – dosť to prežívala osobne a zmysel niektorých viet ma prekvapoval. Nahrala jednu audiokazetu s piesňami od speváka Pavla Haberu – o láske a darovala mi ju. Bol som v pozornosti jej záujmu. V tom čase mi na um prichádzal názov knihy – "Lásky päťnásťročných", hoci sa priznám, že ja som tú knihu nečítal a neviem o čom je.

Ešte jedna dôležitá vec "nahrávala" tej žiačke do karát. Ovplyvňovanie. Písala mi o jednom filme – "Vtáky v tŕni". Viem, že je to aj knižne aj filmovo spracované. Ale poviem Vám je to sila, ako dokáže filmový dej ovplyvniť človeka. V jej očiach som bol páter Ralf. Vysvetľoval som jej, že to nemá žiadny význam a perspektívu, vyhýbal som sa kontaktu s ňou, ale čím viac som to robil, zdalo sa mi, že tým viac ju to "posilňovalo". Trvalo to asi 4 roky – to jej trápenie, až kým pochopila, že "sen sa nemôže stať skutočnosťou" a treba sa s tým zmieriť.

Nevyčítal som jej, ako sa správala – veď som jej viac krát dal poznať neúspešnosť jej snaženia... a potom som ju nechal tak a dúfal som, že to časom pochopí. Neviem o nej od posledného osobného rozhovoru nič. Dúfam, že dnes je už šťastne vydatá a prajem jej zo srdca, aby lásku dokázala preukazovať tým, ktorí ju majú radi, s ktorými žije a ktorým na nej záleží.

Tak vidíte, čo spôsobil úsmev.