Blog rímskokatolíckeho kňaza

Pradejiny nie sú vlastne ničím iným, ako mocnou prestavbou pred dejinami Izraela. V niekoľkých odvážnych ťahoch boli tak načrtnuté línie dejín Izraela až po začiatok sveta a človeka. Dvanástou kapitolou teraz začínajú preddejiny Izraela, ktoré nastupujú u patriarchov, a postupne vedú ku dejinám národa. Božie prisľúbenia patriarchom stoja v centre pozornosti nasledujúcich kapitol. V Abrahámovi Boh povoláva spomedzi národov človeka, aby ho urobil praotcom svojho vyvoleného národa. Súčasne mu sľubuje - ako aj jeho potomkom - vlastníctvo zeme Kanaán. Tieto prisľúbenia Boh opakuje Izákovi a Jakubovi. V Jozefovi prichádzajú predkovia detí Izraela do Egypta. Pri Abrahámovi začínajú dejiny spásy.

Rozmanitosť a jednota podaní

Ani rozprávania, v ktorých sa hovorí o patriarchoch, nepredstavujú jednotne vzniknutý spis. Podobne ako v pradejinách, aj tu nájdeme podania rôzneho druhu, ktoré čiastočne pochádzajú z čias, keď Izrael ešte vôbec nebol národom. Tak sa tu objavujú rozprávania, ktoré sú naviazané na sväté miesta, napr.: Sichem, Hebron, Mamre, Pnuel. Možno tu nájsť rodinné rozprávania z kmeňov Abraháma a Lóta, Labana a Ezaua, Izáka a Jakuba. Anekdoty a ľudové povesti dodávajú knihe staroveký kolorit, rozprávania o zániku miest Sodoma a Gomora alebo o soľnom stĺpe skamenelej Lótovej ženy a i. Menšieho sta­vebného významu, ale majstrovsky vyrozprávané, sú taktiež príbehy o úskočnom Jakubovi a jeho matke Rebeke. Ostatné pasáže pochádzajú z čias, keď Izrael bol už dlho národom. Tak nás privádza rozprávanie o Jozefovi do izraelských kráľovských čias. Nejaká izraelská múdroslovná škola alebo múdroslovný učiteľ tu podľa možností celkom nanovo a umelecky usporiadal starý materiál. Najdôležitejšími redaktormi a usporiadateľmi starých podaní tu sú jahvista, elohista a kňažstvo Jeruzalema.

Jahvista zdôrazňuje Božie milostivé pôsobenie na patriarchov. Preto neobchádza ani ich ľudské slabosti. Tam, kde podania spomínajú chyby a tienisté črty patriarchov, tam ich ani jahvista nezamlčuje, ani neprikrášľuje (napr. Gn 12, 10-12 Abrahám so svojou manželkou v Egypte). Avšak jahvista vidí aj veľkosť viery patriarchov. Predovšetkým v prisľúbeniach Abrahámovi a Jakubovi poukazuje na budúcnosť. Ako v pradejinách, tak aj tu veľké Božie milosrdenstvo prevyšuje ľudskú vinu.

Elohista, ktorý rozpráva jednoduchšie a ľudovejšie, viac zdôrazňuje Božiu vznešenosť. V jeho rozprávaní Boh už nehovorí s otcami bezprostredne, ale komunikuje prostred­níctvom anjelov, snov, alebo hlasov z neba. V tom sa ukazuje istá opatrnosť v náboženskom myslení a vyjadrovaní. Boh už nie je do udalostí zapojený tak priamo. Patriarchov predstavuje elohista v priaznivejšom svetle ako jahvista. Svojím hlbokým morálnym cítením odstraňuje všetko, čo by mohlo patriarchom ublížiť. To uňho sú vzory, na ktoré má hľadieť celý Izrael. Možno porovnať (20, 1), ako opatrne predstavuje Abraháma v Egypte, kým jahvista tú istú scénu opisuje oveľa nešetrnejšie.

Kňazský spis je zase viac učením ako rozprávaním. Vždy znova zdôrazňuje myšlienky zmluvy a vidí napr. pôvod obriezky (Gn 17), ktorej bol neskoršie vo vyvolenom národe pripisovaný taký veľký význam už u Abraháma. Cez svoje číselné údaje, ktoré sa nemajú chápať doslovne, spája Abra­háma s jeruzalemským chrámom. Obracia svoju pozornosť ku tomu, ktorý prichádza od Boha, na jeho slová, výzvy a upo­zornenia. Priebeh udalostí vidí jednoznačne so zreteľom na zjavené Božie ustanovenie.