Blog rímskokatolíckeho kňaza

Hovorí sa – tichá voda brehy myje - na osobu, ktorá sa správa ticho, utiahnuto, bez väčších aktivít a zrazu oznámi, že sa bude vydávať alebo ženiť.

Žil som v dobe, kedy bolo potrebné z rozumnosti zachovať mlčanlivosť. O rozhodnutí, ktoré som urobil, zo začiatku nevedeli ani moji rodičia. Bolo pre nich veľkým prekvapením, keď sa dozvedeli, pre aké povolanie som sa rozhodol, ako chcem žiť ďalej v osobnom živote. Neprotestovali. Nebránili mi, neodhovárali ma.

No väčší šok zažili iní ľudia. Keď som v zamestnaní oznámil, že dávam výpoveď a povedal aj dôvod, bol to šok pre mnohých ľudí. Z nádejného kandidáta do KSČ nič nebude.

Prekvapení boli aj moji spolupracovníci na dielni. Nevysmievali sa mi a nekládli nevhodné otázky. Komu som "spôsobil" problémy, to boli majstri z dielne, kde som pracoval. Neviem, či mali z toho aj nejaké postihy, ale šok mali iste. Veď som sa hlásil na štúdium teológie na RKCMBF v Bratislave. A bol som už druhý, ktorý sa hlásil behom troch rokov do seminára. Predo mnou sa hlásil jeden chalan od elektrikárov.

Čo bolo potrebné z mojej strany som urobil – odovzdal som pracovný stôl, sklad materiálu, ktorý som mal tiež na starosti a počas štúdia popri zamestnaní mi bol aj veľkou pomocou, rozlúčil som sa so spolupracovníkmi, s majstrami, odovzdal som známky, na ktoré sme si vyberali potrebné náradie... a bolo potrebné urobiť ešte jeden krok – ísť si dať podpísať výstupný list. Podpisovanie prebehlo celkom rýchlo a hladko. Chodil som od dverí ku dverám, podal výstupný list a mne ho odovzdali už podpísaný príslušnou osobou.

Mal som za sebou novú skúsenosť – pracoval som medzi ľuďmi a uvedomil som si, aká je potreba svedectva vlastného života – skôr skutkami, ako slovami. A tomu je potrebné sa učiť. Kňaz to bude veľmi potrebovať. A predo mnou už bola len cesta do seminára. Očakával som ten deň.