Počas 13. storočia sa náboženský duch, ktorý sprevádzal križiacke výpravy, postupne degeneroval a vyhasínal, preto sa dostávali k slovu iné motívy - politické, materiálne.
Križiacke výpravy boli chápané aj ako boj kresťanov s neveriacimi mohamedánmi (v 11. storočí s tureckými Seldžukmi, od sklonku 12. storočia s Tatármi). V 11. storočí západníkresťania v bojoch proti moslimom získali takmer celé Španielsko (s výnimkou Granady), oslobodili Sicíliu, ktorej položenie bolo kľúčové v Stredozemnom mori. Italskí križiaci rozmýšľali aj tak, že križiacka výprava je pokračovanie boja proti moslimským pirátom, ktorí storočia a storočia budili v ich vlasti hrôzu.
Križiacke ťaženia sú nábožensko-cirkevným a univerzálnym zjavom. Celkový význam týchto výprav je sporný. Ak niekto tvrdí, že vznikli z túžby pápežov rozšíriť svoju moc aj na Východ, prejavuje tým neznalosť skutočnosti. Túžba skrytá v srdci jedného človeka by nedokázala celých 200 rokov oduševňovať tisíce ľudí, aby opustili svoje domovy a išli do istého nebezpečenstva.
Bez vplyvu pápežov by križiacke výpravy neboli vznikli. Oni boli ich iniciátormi a podporovateľmi, hoci chrániť Cirkev a jej práva bolo povinnosťou cisára a kresťanských kráľov. (V čase vyhlásenia prvej križiackej výpravy však cisár Henrich IV. aj francúzsky kráľ Filip I. boli exkomunikovaní.)
Právom možno Urbanovi II. a jeho nástupcom vytýkať, že veľmi podceňovali ťažkosti spojené s výpravami. Predpokladal sa tu čistý úmysel, ktorý však mali len niektorí účastníci výprav, a nie celé davy. Na výpravách chýbalo viacero osobností typu Gottfrieda Bouillonského a Ľudovíta IX. Aj keď sa pri jednotlivých výpravách stretávame s vojenskými neúspechmi, nemožno pápežom vyčítať rýdzosť ich úmyslu.
Historik C. Morrisson ohľadom križiackych výprav a islamských výbojov hovorí: "Križiacke výpravy nemožno považovať za bezprostrednú odpoveď Západu na islamskú svätú vojnu: ideál džihádu stratil koncom 11. storočia svoju niekdajšiu príťažlivosť a pri živote ho udržiavali už len saharskí Marábitúni a turecké kmene podnikajúce ojedinelé nájazdy (ghazwa) do východných oblastí ríše a do Malej Ázie. Naproti tomu Západ vstúpil v tom istom čase do fázy protiislamskej expanzie, ktorá sa začala na Sicílii a v Španielsku. Z doktrinálneho hľadiska existoval zásadný rozdiel medzi Západom a Východom: svätá vojna v kresťanskom ponímaní (križiacke výpravy) mala výlučne obranný charakter, pretože jej cieľom bolo vyslobodiť Svätú zem a v nej žijúcich kresťanov z rúk „nevercov" (aj keď v skutočnosti išlo zväčša o koristnícke záujmy križiakov); džihád zase predstavoval typ náboženskej vojny s cieľom vnútiť nepriateľovi islamské náboženstvo."
Komentáre