Najstaršie úplné rukopisy pochádzajú teda z 9. alebo 10. stor. Ak porovnáme texty s mnohými ešte existujúcimi staršími čiastkovými kúskami, môžeme skonštatovať pozoruhodnú kontinuitu v podaní (tradícii, obyčaji). Takmer všetky texty sa vzťahujú na jeden typ písma, ktorý určili vynikajúci židovskí učenci písma, masoreti, a to asi v roku 100 po Kristovi.
Dnes vieme, že masoreti porovnávali navzájom veľa starých textov, ktoré až po poslednú spoluhlásku, urobili záväzným pre židovské spoločenstvá. Od toho času je počet písmen pevný. Preto v hebrejských rukopisoch nachádzame tak málo odchýlok.
Pre dnešných biblických vedcov bolo o to prekvapujúcejšie, že aj rukopisy z Qumránu, ktorých text ešte nemohli spracovať masoreti, vykazuje vysoký stupeň zhody s neskoršími rukopismi. Sú tiež dôkazom starostlivosti židovského textového podania (tradície).
Staršie než naposledy spomínané hebrejské rukopisy sú niektoré kódexy, ktoré obsahujú grécky preklad Starého zákona. Nepochádzajú od židovských, ale kresťanských pisárov. Tieto rukopisy obsahujú texty Starého a Nového zákona. Jedným z najznámejších kódexov toho druhu je Codex Vaticanus, ktorý sa od roku 1481 nachádza vo Vatikánskej knižnici v Ríme. Pochádza asi zo 4. storočia a mohol byť napísaný v Alexandrii. Z jeho 759 nádherne napísaných pergamenových listov sa texty Starého zákona nachádzajú na 617 stranách. To je asi 43 kapitol prvej knihy Biblie Genezis, skoro úplný text.
Takmer úplný je tiež text Starého zákona a celkom úplný text Nového zákona v známom Codexe Sinaiticus. Aj objav tohto vzácneho rukopisu je dobrodružný: Evanjelický teológ Konstantin Tischendorf ho našiel v minulom storočí v kláštore sv. Kataríny na hore Sinaj. Celé týždne počas svojho pobytu v roku 1844 bez úspechu prehľadával zanedbanú knižnicu rusko-ortodoxných mníchov. Hľadal staré rukopisy Biblie. So sklamaním sa chystal odcestovať. Tu sa však odohralo niečo, čo môžeme považovať za veľké šťastie pre biblickú vedu. V jednom odpadovom koši mu boli nápadné pergamenové listy, ktoré mali byť práve spálené. Hneď tušil, že tieto listy musia patriť do starého biblického kódexu. Jeho domienka sa ukázala ako správna. Tento nález chcel zobrať so sebou do Nemecka a vyhodnotiť ho tam pre biblickú vedu. Prirodzene, mnísi mu neprenechali celý nález. Z celého množstva 129 listov si smel ponechať presnú tretinu, teda 43 listov ako "nálezné". Zobral ich so sebou do Nemecka. Dnes sa táto časť nachádza v Lipsku. Nazýva sa podľa miesta nálezu "Codex Sinaiticus".
Asi o 15 rokov navštívil Tischendorf kláštor sv. Kataríny ešte raz. Domnieval sa, že ešte musia existovať ďalšie kusy rukopisu. Naozaj mal znovu šťastie. V cele správcu mníchov objavil oveľa väčší nález. Nachádzalo sa tam spolu 393 listov kódexu, ktorý obsahoval spolu 720 strán. Teraz sa mnísi ešte viac bránili želaniu učenca, aby si mohol listy zobrať do Nemecka. Tischendorf listy nedostal. Dostal povolenie na opísanie celého textu. S dvoma pomocníkmi sa dali do namáhavej práce. Všetci traja potrebovali na odpísanie 11 000 písmen textu takmer 2 mesiace. Napriek tomu kódex nezostal v kláštore. Na Tischendorfovo naliehanie darovali neskôr rusko-ortodoxní mnísi celý zvyšok rukopisu svojmu vladárovi, cárovi Alexandrovi III. Do roku 1933 sa uchoval v Petrohrade, kde tvoril skvost vo vzácnej zbierke starých biblických rukopisov.
Sovietsky štát potom predal rukopis Britskému múzeu v Londýne, ktoré malo za to zaplatiť na tie časy nehoráznu sumu 100 000 anglických funtov. Táto časť Codexu Sinaiticus sa doteraz nachádza v Londýne.
Komentáre