Starý zákon, dôležitá časť Biblie, nadobúda teraz oficiálne uznanie. Táto reforma sa stala druhým vrcholom vývinu Biblie. Postupne je zákonník z deuteronomistického kruhu doplnený napomenutiami a dejinnými časťami. Tak vznikne veľké dielo, ktoré už obsahuje podstatné časti našej Biblie od Genezis po Knihy Kráľov. Zdôrazňuje Božiu zmluvu s ľudom a napomína ho, aby nasledoval Božie pokyny zmluvy. V babylonskom vyhnanstve bolo dielo doplnené naposledy. Vysvetľuje katastrofu, ako aj skoršie úzkosti Izraela ako dôsledok porušovania zmluvy. Vinu na porážke nepripisuje Bohu.
V prorokovaní narastajú v Nahumovi, Habakukovi a predovšetkým v Jeremiášovi (7. a 6. stor. pred Kr.) nové, veľké postavy. Kniha "Jeremiáš" vznikla zo záznamov toho, čo zažil aj prorok sám. Dostala sa veľmi skoro zajatcom v babylonskom exile. Tam posilnila ich vieru i nádej.
Osobitný význam pre Bibliu má aj "kňazská tradícia" (skratka "P"), ktorá je formovaná jeruzalemským klérom. Kňazi tradovali staré zvyky a obrady a v svojich záznamoch zdôrazňovali potrebu kultu. Otázky o najrozličnejších formách obetí a teológia chrámu má tu svoje teoretické zdôvodnenie. Neskôr v exile poukazujú vyhnancom na zákony o sobote, obriezke, o pokrmoch a podobne, ktorými sa odlišujú od pohanov. Dejinný plán spásy jahvistu si osvoja a zaťažujú ho trestom, tým že rozvíjajúce zjavenie členia na zmluvu s Noemom, Abrahámom a Mojžišom. Za svojho predka pokladajú Árona, "prvého veľkňaza". Tón kňazského spisu je triezvy a vecný. Svojím presným členením sa podobá učebnici. Aj kňazská tradícia sa stala významným spojovacím článkom v Pentaeuchu.
Týmto kňazským duchom, ale aj Jeremiášovým a z Deuteronomia je poznačený prorok Ezechiel, ktorý žije v exile. On je už celkom mužom knihy. Opiera sa o staré písomné tradície, ako ani jeden prorok pred ním. Svoje vlastné povolanie prijíma ako zvitok písma.
V babylonskom zajatí sú pravdepodobne začiatky synagógy. Tí zbožní, ktorí už nemajú prístup do jeruzalemského chrámu, navštevujú teraz bohoslužbu na mieste zhromaždenia, v ktorom sa už neprinášajú krvavé obety. Namiesto nich pravidelne čítajú. Zbožných formujú v starých dejinných tradíciách, v Zákone a v modlitbách. Tak je možné, že národ si aj v cudzine zachová svoju osobitosť. Aj neskôr, po návrate, zostávajú životaschopným náboženským spoločenstvom. Ako veriaca obec vtedy zbierala a zachovala Sväté písma, tak ju Písma aj teraz spájajú a zachovávajú ako Boží ľud.
Komentáre