Pri mnohých požiadavkách, ktoré sa vydávajú za Boží zákon, nadobúda dnešný pozorovateľ dojem, že tieto nielenže nemôžu pochádzať od Boha, ale naopak, že musia dokonca odporovať jeho vôli. Predstavy o "svätej" vojne, ktorá má v mene Božom priniesť izraelským sudcom nešťastie, sa nám protivia. Ani myšlienka krvnej pomsty, na základe ktorej boli zabíjaní muži i ženy, deti i starci, nestretáva sa u nás s porozumením. Hrozné žalmy preklínania (83; 137, 9; 69, 23 a nasl.) vyvolávajú náš odpor. Vyjadrenia, ktoré budia dojem, akoby u Boha bola túžba po pomste alebo chuť zničiť ako pri zabíjaní egyptských prvorodencov alebo texty, ktoré predstavujú Boha v jeho nemilosrdnosti, stretávajú sa s naším odporom.
Ako treba chápať tieto vyjadrenia? Ako sa dostávajú do Starého zákona? Platí aj pre ne "pravda" a "neomylnosť" Biblie? Tieto vyjadrenia odrážajú chápanie doby, v ktorej vznikli. Zodpovedajú aj neizraelským predstavám vôbec. Ale tento poukaz problém nerieši, pretože ide o výpovede, ktoré nie sú pre Starý zákon druhoradé, ale o náuky, ktoré vystupujú výslovne s nárokom, že pochádzajú od Boha.
Pri riešení tejto ťažkosti treba sa pridržiavať toho, že Biblia má dlhú históriu. Táto história jej vznikania je dôležitá nielen historicky alebo literárne, ale je významná aj teologicky. Lebo postupný rast jednotlivých kníh, ktorý má pokračovanie v raste celej Biblie, má len vtedy zmysel, keď jednotlivé texty a jednotlivé knihy ešte nedošli pre seba k svojej poslednej pravde. Preto opätovne neskoršie knihy Starého zákona postavili skoršie výpovede do iného svetla, pozmenili ich alebo skorigovali. Starý zákon je knihou, ktorá musela rásť a dozrievať aj svojím chápaním Boha. Preto boli posvätné spisy vždy zrozumiteľné až podľa svojho dočasného konca a museli byť podľa toho vykladané. Obdivuhodne často prejavoval Izrael novú náchylnosť na chápanie Božieho posolstva. Starý zákon je všade otvorený pre neustále nový výklad a preto nie je ani "definitívny".
"Definitívny koniec" Starého zákona spočíva v Kristovej udalosti, o ktorom prináša posolstvo Nový zákon. S Novým zákonom prišlo Božie posolstvo k svojmu poslednému, neodvolateľnému záveru, pretože až tu povedal Boh svoje posledné slovo.
Až Nový zákon je definitívnym meradlom vykladania Starého zákona. Nový zákon hovorí, že všetky príkazy Starého zákona už nie sú záväzné (obriezka, príkazy o jedení a i., porov. Sk 15, 1 a nasl.). Aj urážlivé výpovede o Bohu v Starom zákone dostávajú už v samotnom Starom zákone a neskôr v Novom zákone svoju korekciu. Preto nie sú izolované "neomylne" pre seba, ale treba ich chápať ako predbežné, dobou podmienené vyjadrenia v priebehu histórie zjavenia. Preto možno oprávnene povedať, že spis je až vtedy neomylný, keď sa číta ako jednota a keď jednotlivé výpovede sú kriticky usporiadané podľa celku (Lohfink).
O zmysle dlhej histórie Starého zákona hovorí katolícky exegéta Norbert Lohfink: "Starý zákon si nebol predbežne na ceste rastu ešte definitívne istý svojím cieľom. Tak sa samotná viera musela stávať sebaistou vždy nanovo novým rozširovaním a odtieňmi svojho potvrdenia. V rastúcom spise rástla aj starozákonná "cirkev" ku Kristovi. Naproti tomu posledné zjavenie Boha sa uskutočnilo v Kristovi. Tu je koniec času... Tak platí o Novom zákone: obsahuje plnosť, ku ktorej nemožno nič pridať. Vznik a otvorenosť Starého zákona patria teologicky k jeho vlastnej podstate".
Komentáre