Pradejiny rozprávajú vo svojich prvých častiach o stvorení sveta a človeka. V tom sa rozšíril v pradejinách pohľad nad to, čo sa vzťahuje iba na Izrael. Ale v tých istých pradejinách nachádzajú sa tiež aj výslovne "silné" izraelské témy. Predstavujú sled generácií od Adama, prvého človeka po Abraháma, kmeňového otca Izraela. Takto začiatok sveta je spätý so začiatkom dejín Izraela.
V rozličných rozprávaniach, z ktorých sú komponované pradejiny, nachádzajú sa tri základné motívy, ktoré sa viackrát opakujú. Sú to: hriechy ľudí - Boží trest - jeho zľutovanie. Stále tu vzdoruje človek Bohu, tak Adam a Eva, Kain, Lamech, generácia pred Noemom, ľudia z Bábelu. Stále sa opakujú tvrdé tresty: vyhnanie z Božej záhrady Eden, potrestanie Kaina, potopa, zničenie veže a pomätenie jazykov v Bábeli. Ale ani na jednom mieste sa nekončí práve platná scéna pre ľudí beznádejne. Boh im stále ukazuje aj svoje zľutovanie. Takto im robí v raji sám ich oblečenie a dáva im nádej do budúcnosti. Aj Kainovi sa dostáva jeho odmeny. Na potopu nadväzuje zmluva medzi Noemom a Bohom, po zničení veže v Bábeli povoláva Abraháma. V tomto trojitom súzvuku viny, súdu a milosti sú komponované pradejiny. Sotva sa nájde odsek v Starom zákone, ktorý sa zaoberá tak dôležitou témou s takou koncentráciou.
Iba dva z rozličných prúdov tradície Pentateuchu sa nachádzajú v pradejinách: jahvistické a kňazské spisy: "J", "P".
Jahvista sa dá ľahko rozpoznať podľa svojho štýlu. Dokáže majstrovsky rozprávať. Má záľubu v jednoduchej názornosti a dokáže vykresliť to, čo sa odohráva v srdci jeho osoby. V žiadnom prípade nie je detinsky-naivným a primitívnym spisovateľom, ale skôr kritický mudrc, ktorý sa vedome dištancuje od náboženstva svojho okolia a predstavuje vieru Izraela v premyslených obrazoch.
Ešte dôležitejšie ako jeho jazykové majstrovstvo sú teologické výpovede. Asi od neho pochádza už spomenutý trojkrok: hriechy ľudí - Boží trest - Božie zmilovanie. Ale rovnako sa ho dotýkajú aj dôležité ľudské otázky ako vina a zmierenie, bolesť a núdza, narodenie a práca, vzťah muža a ženy, nepriateľstvo medzi jednotlivými ľuďmi a národmi. Pohľad prostredníctvom jeho viery na Boha ho uschopňuje odpovedať na tieto otázky.
Nápadné sú mnohé antropomorfické obrazy, ktoré používa jahvista v predstave o Bohu. Najprv sa zdá, že rozpráva o Bohu skutočne bezstarostne. Ale bližšie zamyslenie sa nad textom ukazuje, že jeho obrazy sú vybrané starostlivo a svedčia o veľkej bázni pred Bohom. Jahvista rozpoznal pravdepodobne ako prvý, že Božie spásonosné činy nie sú izolované príhody alebo udalosti, ale patria do dejinno-spásonosného vzťahu.
Kňazská tradícia je v porovnaní s jahvistickou slávnostnejšia a vznešenejšia. Jednotlivým formuláciám sa venuje vysoká pozornosť. Namiesto názorných výkladov prevládajú tu výpočty, rodové registre a schémy.
Tieto pramene sa vôbec nesmú chápať ako výkladové dielo, sú tu naporúdzi teologické úvahy, teda "učenie". Jazyk a reč je zhustená a priamo presvedčujúca. Pri dôležitých témach sa dá zistiť veľká obšírnosť. Po správach o stvorení nasleduje v podstate rodokmeň od Adama po Abraháma prerušený rozprávaním o potope a o zmluve Boha s Noemom. Takto sú kňazské pradejiny pradejinami zmluvy s Izraelom. Sám Boh tu stojí voči človeku vo väčšej neprístupnosti ako u jahvistu.
Obidve tradície vedú rozličným spôsobom k Abrahámovi. Tu začína nový a rozhodujúci zásah Boha do dejín.
Komentáre