Po zvážení som sa rozhodol podať vám aj iný pohľad na chúlostivú tému, akou bola a je Inkvizícia. Iste ste už na túto tému prečítali nejeden článok. A vieme, ako nám bola podávaná často história v minulosti na dejepise počas Základnej školy. Ja sám som sa s ňou stretol pri teologických štúdiách na prednáškach – Spoločenské vedy. Týmto nechcem a nebudem ospravedlňovať niečo, čo nebolo kresťanské a preniknuté Kristovou láskou.
Už zosnulý pápež Ján Pavol II. sa verejne ospravedlnil aj za tieto hriechy spáchané v minulosti. Tento môj príspevok chce byť len kvapkou, ktorá poskytne aj pohľad cirkevného historika. Nik, kto nechce, to nemusí čítať.
PS: Nebudem reagovať na commenty. Nemalo by to význam, lebo každý by sme mali svoju pravdu.
Inkvizícia I. - Inkvizičné postupy
Stredovek je všeobecne chápaný ako doba úplnej netolerancie. Ako dôkazy sa uvádzajú prípady upaľovania heretikov na hranici, obrátenie pohanov mečom a násilím či nakoniec jestvovanie inkvizície, ktorá sa v 13. storočí stala inštitúciou, priamo podliehajúcou Apoštolskej stolici. V skutočnosti je problém oveľa zložitejší, ako sa obyčajne predstavuje.
Problém tolerancie v stredoveku treba vidieť v kontexte vtedajších politicko-cirkevných vzťahov. Boli vypracované v karolínskych časoch, keď sa začal strácať v staroveku známy dualizmus cirkví a štátu ako odlišných, autonómnych inštitúcií a vykryštalizovala sa jedna spoločnosť, ktorú od 9. stor. nazývame kresťanskou spoločnosťou (Respublica christiana).
Karol Veľký svojimi víťazstvami dal vznikajúcej kresťanskej spoločnosti politickú a organizačnú jednotu.
V roku 800 sa uskutočnila cisárska korunovácia Karola Veľkého a - ako vtedy hovorili – Renovatio Imperii Romani (obnovenie Rímskeho cisárstva). V skutočnosti to bol celkom nový politicko-cirkevný organizmus, v ktorom cisárstvo a pápežstvo, každé osobne, spravovali veci svetské a súčasne cirkevné.
Po jeho smrti sa mocná ríša síce rozpadla, ale pojem cirkví ako jedinej kresťanskej spoločnosti dominovala v storočiach stredoveku a určovala charakter stredovekých cirkevno-politických vzťahov.
Vysoká autorita pápežstva, ktorá sa zakladala na jednom náboženstve, podriadila si množstvo inštitúcií, ktoré tvorili rámec vtedajšieho spoločenského a verejného života.
Západné kresťanstvo tvorilo v stredoveku zorganizovanú spoločnosť, v ktorej cirkev i štát tvorili jeden nerozlučný organizmus. V skutočnosti totiž cirkevná autorita podľahla tlaku svetskej moci a bola ovládaná v značnej miere mimokresťanskými praktikami. Výsledok toho bol, že cirkev sa zaplietla chtiac-nechtiac do politického boja.
Článok Judák, V., INKVIZÍCIA I., In HR, č.4, Roč. XIV, 2003, s.14-15:
Komentáre