Blog rímskokatolíckeho kňaza

Staré národy mali rozličné možnosti písania. Králi a vládcovia, zákonodarcovia a kňazi vyjadrovali svoju vôľu často písomne na železných tabuliach, kamenných kvádroch, na kamenných stenách alebo mocných stĺpoch. Kamenári vryli do nich písmená. Tak sa uchovali antické tabule so zákonmi, stĺpy so správami o víťazstvách, náhrobky a čestné tabule. Tieto písomné pamätníky sú najstálejšie. Ich zadávatelia chceli nimi väčšinou okolitému svetu ukázať, aká veľká bola ich moc a bohatstvo. Aj budúce časy mali s uznaním žasnúť nad týmito dielami.

Existoval aj menej nákladný spôsob písania, ktorý sa pestoval predovšetkým v Mezopotámii u Babylončanov a Asýrčanov. Tam radi písali na malé hlinené tabuľky. Kým bola hlina ešte mäkká, dali sa do nej ľahko s kovovým alebo dreveným grífľom vyrývať znaky alebo písma. Tieto tabule, ktoré sa sušili na slnku alebo sa vypaľovali v peciach, mali potom takmer neobmedzenú trvanlivosť. V najhoršom prípade sa mohli zlomiť. V posledných desaťročiach sa našli státisíce takýchto hlinených tabúľ. Archeológovia našli v Ninive alebo v Mari celé knižnice s takýmito tabuľami. Na nich možno nájsť text veľkých básnických diel, napr. Epos o Gilgamešovi, ale aj poznámky zo všedných dní, napr. malé kúpne zmluvy alebo cenníky.

Egypťania mali inú metódu písania. Už v 3. storočí pred Kristom tam našli spôsob, ako získavať použiteľný písací materiál z drene papyrusu rastúceho na brehoch a močiaroch. Dreň niekoľko centimetrov hrubej papyrusovej byle sa pokrájala na tenké pásy, ktoré sa vertikálne a horizontálne preložili cez seba tak, aby sa spolu držali. Keď sa potom materiál vysušil a vylisoval, vznikli papyrusové listy, ktoré sa vynikajúco hodili na písanie. Ako písací nástroj sa používali rúrkovité perá alebo kovové grífle. Poznali už aj určitý druh "atramentu". Získaval sa buď zo sadzí alebo zo šťavy dubienky. Jednotlivé papyrusové listy sa dali zlepiť do zvitkov s dlhšími textami. Konce zvitku, ktorých normálna dĺžka dosahovala 6 až 10 m, opatrili paličkami, aby sa zvitky pri čítaní mohli pohodlne navíjať. Hoci bol papyrus takýto praktický, mal aj veľký nedostatok: ľahko naberal vlhkosť, a preto nebol veľmi trvanlivý. Do budúcnosti sa mu nemohli zveriť žiadne texty. Predsa sa však zachovalo niekoľko papyrusov z antiky. Suchá egyptská púšť ich takpovediac zakonzervovala. Tam v posledných desaťročiach našli celý rad cenných papyrusov. Pre vedcov zaoberajúcich sa starovekom majú veľkú hodnotu.