Jeho reč je vecná a jasná bez nejakého podtónu, ďaleko od každej obrazotvornosti. Tak v podrobnostiach ako aj v celku ukazuje svoju premyslenú stavbu. Pre jednotlivé dni sa dá nájsť výrazná schéma, ktorá sa skoro pravidelne opakuje: "Boh povedal... bude... a bolo... Boh videl, že to bolo dobré... A bol večer, a bolo ráno prvý (druhý, tretí atď.) deň."
Kvôli týmto viackrát sa opakujúcim prvkom sa tento text vysvetľoval ako strofický hymnus, ktorý mal svoje miesto v bohoslužbe. Azda jeho vecnosť zabraňuje tomu, aby sa nazýval básňou. V každom prípade sa dá ľahko zapamätať.
Boh stvoril v prvých troch dňoch priestory, v ktorých sa má nachádzať stvorenstvo: svetlo, nebo, more a zem. Tvorí tým, že oddeľuje. V nasledujúcich dňoch dekoroval tieto priestory bytosťami, ktoré tu mali bývať. Na konci postavil nad všetkým človeka.
Celý text je zarámovaný v istom slávnostnom úvode, ktorý vychádza z chaotického prastavu a vo významnom závere, ktorý hovorí o odpočinku Boha. Takto je celé stvorenie premena chaosu na kozmos, neporiadku na poriadok.
Členenie a teologická výpoveď textu bola daná z kňazstva. No text nie je v celku nanovo spracovaný kňazstvom. Kňazi sa mohli opierať o staršie poznatky nejakej správy o stvorení. Takto je tento text svedkom dlhého zamyslenia viery nad veľkým Božím dielom.
Dá sa to rozpoznať predovšetkým v tom, že jasnosť stavby na niektorých miestach je citeľne porušená. Takto je osem, vlastne deväť stvoriteľských činov rozdelených na šesť dní. Taktiež činy oddelenia a dekorácií si navzájom nie celkom odpovedajú. Namiesto predloženého poriadku očakávalo by sa hádam určité protipostavenie podľa tohto druhu:
svetlo - nebeské svetelné telesá
nebo - vtáci
voda - ryby
zem - zemské zvieratá
človek
Prečo kňazi nerozdelili stvorenie na osem alebo deväť dní? Prečo takto zhustili diela stvorenia na šesť dní? Odpoveď na tieto otázky je vysoko poučná. Božie stvorenie malo byť podľa časového priestoru zadelené do jedného týždňa. Tým sa siedmy deň mohol stať dňom odpočinku. V tento deň - takto to chce ukázať správa - Boh odpočíval, ako aj Izrael má odpočívať v tento deň. Kňazom zrejme veľmi išlo o to, aby bol vyzdvihnutý do popredia sabat. Bolo im to dôležitejšie ako zo všetkých strán uspokojujúce rozdelenie textu.
Skoršia forma textu bola dôsledne zameraná na človeka. Tvorí cieľ stvorenia. Podľa kňazskej tradície sa vtesnáva človek so zemskými zvieratami do šiesteho dňa. Nie je preň vlastný deň stvorenia. Sobota zaujíma určité prevládajúce postavenie. Snáď sa to zdá na prvý pohľad poľutovaniahodné. Ale práve takéto vyzdvihnutie soboty bolo celkom normálne práve v babylonskom exile.
Izrael dávnejšie stratil so svojou domovinou aj kult a potreboval iba znamenie, ktoré dalo pevnosť viere Izraela v pohanskom prostredí. To mohla veľmi dobre dokázať práve sobota. Aj v tejto zmene pôvodnej predlohy netreba vidieť poníženie človeka. Skôr ide o jeho povýšenie, pretože so sobotňajším odpočinkom umožňuje človeku určitú účasť na Bohu, ktorá presahuje celú prírodu. Človek teda nie je len stredobodom všetkého stvorenia, ale v práci a odpočinku dokonca pravým obrazom Boha. Takéto narušenie členenia má svoje teologické oprávnenie.
Komentáre