Znamenia časov ako prameň teológie
Kristus vyčítal svojim súčasníkom, že nedokážu rozoznávať znamenia časov (ta semeia ton kairon – signa temporum) a poukázal na Jonášov príbeh ako na znamenie.[7]
Vďaka Jánovi XXIII. začal tento termín prenikať aj do úradného jazyka Učiteľského úradu a stal sa z neho veľmi rýchlo terminus technicus súčasnej teológie. Druhý vatikánsky koncil ho spomína na viacerých miestach.[8]
Definícia znamení časov sa vyvíja iba postupne. Hovoríme, že ide o rozlišovanie v čase, čiže v slede udalostí, v dejinách – tých znamení, ktoré nám môžu niečo povedať o imanentnej Prozreteľnosti alebo môžu byť pre nás ukazovateľmi (a práve to nás zaujíma) nejakej spojitosti s Božím kráľovstvom[9], s jeho tajomným pôsobením alebo – a to by bolo pre naše rozlišovanie ešte lepšie – s možnosťou, pripravenosťou a nárokmi, ktoré predkladá apoštolát. Práve tieto prejavy sa ukazujú byť znameniami časov.
Hovorí sa tiež, že sú to: "znamenia, ktoré v posvätných dejinách zjavujú Boží plán a zámer, transcendentnú ekonómiu v priebehu udalostí, ktoré vedú ku Kristovi a z neho aj vychádzajú" alebo aj že "sú hermeneutickým kľúčom pre porozumenie kresťanskej ekonómie spásy, aby sa v priebehu dejín objavovala prítomnosť Božieho Slova" alebo že "sú to znaky prítomnosti alebo Božích úmyslov, prejavujúce sa v udalostiach, potrebách a túžbach súčasných ľudí."[10] Konciloví odborníci v nich vidia: "úkazy, ktoré vzhľadom na svoju rozšírenosť a častosť sú charakteristické pre epochu a prostredníctvom ktorých sa vyjadrujú potreby a ašpirácie".
[7] Mt 16,3-4.
[8] LG 4; SC 43 atď.
[9] Príhovor počas generálnej audiencie 16.4.1969.
[10] GS 11.
Komentáre