Mnohí historici nevedia celkom uspokojivo vysvetliť situáciu, ktorá vznikla. Historik H. E. Mayer vysvetľuje stav vyvolaný križiackou výpravou: "Úspech clermontskej výzvy je fenomén, ktorý dnes ešte nie je úplne objasnený a možno ani nie je celkom objasniteľný."
Účinne tu mohli pôsobiť viaceré motívy: vzrastajúce ohrozenie zo strany Arabov (Španielsko, južná Itália, Malá Ázia); volanie Carihradu o pomoc; už stáročia živá myšlienka pútí na sväté miesta Palestíny; ubezpečenie o odpustení hriechov a trestov za hriechy; tiež ekonomické a sociálne ťažkosti rytierskeho stavu a u niektorých túžba po dobrodružstve. Nechýbal predovšetkým náboženský zápal a ochota obetovať sa.
Jedným z prvých bol toulonský gróf Rajmund IV., neskôr nasledovali Gottfried de Bouillon, knieža z Dolného Lotrinska, spolu so svojím bratom Balduinom, ďalej mocný gróf Róbert II. z Flandrie, knieža Róbert z Normandie, Normand Boemund de Tarent, najstarší syn Róberta Guiscarda, v sprievode svojho synovca Tankreda.
Nielen rytierstvo, ale aj "chudobných pochytil taký ohnivý zápal, že žiadneho z nich nezadržala myšlienka na svoje skromné príjmy alebo úvaha o tom, či si môže dovoliť zriecť sa svojho domu, viníc alebo polí". Zapríčinil to hlavne vplyv muža, ktorý dal v očiach ľudu väčšmi ako všetci ostatní do pohybu križiacku výpravu: Peter pustovník, nazývaný aj Peter z Amiensu (narodil sa v tomto biskupstve). Ako potulný kazateľ chodil po severnom Francúzsku, odetý do hrubej kutne. S nespočítateľným zástupom vyrazil už v apríli 1096 smerom na východ, hoci oficiálny pápežov termín bol stanovený na 15. augusta toho istého roka.
Čoskoro sa naozaj ukázalo, že križiaci vedia bojovať i zomrieť a nevzdať sa ani napriek veľkým útrapám. Jednako vojnové povolanie im tiež diktovalo svoje vlastné zákony. Niektorých sprevádzali po ceste plienenie a násilnosti. Chamtivosť a nenávisť podporované náboženskými argumentmi a agitácie jednotlivcov, hlavne grófa Emericha z Leiningenu, viedli k povraždeniu mnohých Židov v Speyeri, Mainzi, Wormse, Neussi, Trieri a Metzi. Biskupi a kresťanskí spoluobčania sa často pokúšali prechádzajúce hordy chlácholiť, no nadarmo. V Kolíne napríklad kresťania zachránili život Židov tak, že Židia sa skrývali u spriatelených kresťanov, kým výtržní pútnici neodtiahli ďalej.
Stojí tiež za povšimnutie, že pri Nitre v lete roku 1096 sa kresťania z Nitry a okolia postavili na ochranu Židov, ktorí na tomto území žili, a účastníkov výpravy zahnali. Odpor Nitranov bol taký rázny a prekvapivý, že Volkmarova skupina utrpela ťažkú porážku. Pravdepodobne tu padol aj veliteľ tejto "križiacko-lupičskej" skupiny Volkmar, pretože sa viac nespomína.
Aj davy, ktoré nasledovali Petra z Amiensu cez Maďarsko, sa "zásobovali" svojským spôsobom. Pustovník už nemohol tieto výbuchy vášní svojich stúpencov krotiť.
Do Carihradu dorazila iba malá časť výpravy. Bez toho, aby počkali ostatné rytierske vojská, odvážili sa vkročiť na maloázijskú pôdu (6.8.1096) a pri jednom stretnutí s Turkami tu boli úplne rozdrvení (21.10.).
Hlavný prúd vojska dorazil do Carihradu v apríli 1097. Po zložitých rokovaniach - komu by mali vlastne patriť oblasti, ktoré sa majú dobyť, v ktorých kniežatá nakoniec uznali byzantského cisára Alexia I. (1081-1118) za najvyššiu autoritu (bez toho, aby to neskôr zachovali) - začal sa v máji pochod cez Anatoliu. Po víťazných bitkách počas cesty stáli oddiely (21.10.) pred Antiochiou - kľúčom do Sýrie. Až 3. júna nasledujúceho roka mohli pomocou ľsti a cudzej zrady vtiahnuť do mesta. Edessa bola už vo februári bez boja odovzdaná Balduinovi.
Vytúžený Jeruzalem uvideli križiaci 7. júla 1099. Hrozilo, že obliehanie sa skončí fiaskom pre horúčavu a nedostatok vody; a ešte k tomu bol ohlásený aj príchod egyptskej armády. Podľa vízie križiaka Petra Desideria bol pád mesta prisľúbený do 9 dní, ak bojovníci budú držať pôst a prejdú okolo mesta v slávnostnej procesii. To posledné sa uskutočnilo 8. júla. O 5 dní neskôr sa začal útok a (15.7.) sa podarilo prekročiť múry mesta.
Opojenie z víťazstva, po mnohých útrapách, nepoznalo hraníc. Žiaľ, aj v spôsoboch, ktoré nie sú kresťanom vlastné, vo vzťahu k židom a mohamedánom, ktorí ostali v meste. Rytieri, ktorí kľačia pri Pánovom hrobe, "šťastní a plačúc od radosti", boli niekoľko hodín predtým a potom posadnutí koristníckou vášňou a túžbou zabíjať. Oni sami boli zhrození z toho, čo vykonali, preto to potom ľutovali v kajúcnej procesii.
Komentáre